Vymedzenie územia, geografická poloha
Obec Hladovka je alokovaná v severnej časti Oravskej kotliny na území CHKO Horná Orava. Presná poloha obce je daná súradnicami 49° 22' 12,63" zemepisnej šírky a 19° 45' 31,94" zemepisnej dĺžky. Z hľadiska širších územných vzťahov okolie obce obklopujú z južnej strany Skorušinské vrchy a Podtatranská brázda. Zo západu je to Podbeskydská vrchovina, ktorá územie zasahuje len okrajovo zo severozápadnej strany. Z hľadiska administratívnych štruktúr je obec Hladovka súčasťou okresu Tvrdošín a Vyššieho územného celku Žilina.

Horopis
Širšia oblasť, v ktorej je obec alokovaná, vypĺňa oblasť severozápadného Slovenska, patriacu podľa orografického (horopisného) členenia do subprovincie Vonkajších Západných Karpát, do oblasti Stredných Beskýd a do Podhôľno-magurskej oblasti, ktoré sa ďalej členia na menšie orografické jednotky. Z oblasti Stredných Beskýd na opisovanom území ležia jej časti Oravské Beskydy, Podbeskydská brázda, Podbeskydská vrchovina a Oravská Magura. Uvedené pohoria sa tiahnu v smere SV - JZ a sú alokované západne od obce Hladovka. Obec je priamo súčasťou Oravskej kotliny. Najvyššími vrchmi v okolí obce sú Bučinka (919,2m.n.m), Vrchdolinky (950,4 m.n.m) prípadne Vajdovka, alokovaná južne od obce (1075,6 m.n.m).

Z vyšších pohorí sa na severe (cca. 20 km od obce), tiahnú Oravské Beskydy, ktoré dosahujú najväčšiu nadmorskú výšku na Babej hore 1 725 m. Je súčasne i najvyšším vrcholom celých Vonkajších Západných Karpát. Oravské Beskydy sa na JZ začínajú od sedla Príslop skupinou Úšustu 1 156 m. Je to pomerne nízka, zalesnená časť s najväčšími výškami okolo 1 000—1 100 m. Novotským sedlom sa začína mohutná horská skupina Pilska 1 557 m, ktorá leží z väčšej časti na poľskej strane. Na našom území sa vypína však jej najvyššia časť, vlastné Pilsko. Od neho na SV sa skupina značne zužuje a pomerne strmo klesá do sedla Hliny 809 m, ktorým sa končí. Skupina Pilska má najviac členitý reliéf v oblasti vlastného Pilska, kde rozdiely medzi dnom dolín a horskými chrbtami (relatívna výšková členitosť) kolíšu od 300 po 600 i viac metrov; na iných miestach iba od 100 do 300 m. Od sedla Hliny k masívu Babej hory sa tiahne nižšie pohraničné pásmo s výškami okolo 1 000—1 200 m (napr. Beskýd 924 m, Javorina 1 047 m, Beskydok 1 168 m), tvoriace pod celok Polhoranská vrchovina. Od neho smerom na V sa dvíha najvyššia časť Oravských Beskýd i celých Vonkajších Západných Karpát, skupina Babej hory. Vlastná Babia hora 1 725 m tvorí mohutnú klenbu prehnutú smerom na juh, s radiálne usporiadanými výbežkami. Vrchol je pomerne široký, plochý a mierne sa skláňajúci na juh. Relatívna výšková členitosť je veľká iba v oblasti Babej hory, kde dosahuje aj vyše 600 m, inde je podobná členitosti skupiny Pilska.

Celý hrebeň Oravských Beskýd, po ktorom prechádza česko-slovensko-poľská štátna hranica i hlavné európske rozvodie, tvorí väčší počet vyvýšenín a menších zníženín (sediel) a postupne klesá od Babej hory až do sedla Príslop. V oblasti málo odolných flyšových hornín sa celý masív rozdelil na štyri už spomenuté horské skupiny, oddelené od seba výraznými sedlami (sedlo Príslop, Novotské sedlo, sedlo Hliny), ktoré predstavovali v minulosti dôležité komunikačné ťahy.

Vysoké pohraničné pásmo Oravských Beskýd prechádza na južnej strane do pomerne širokej zníženiny, tvoriacej celok Podbeskydská brázda. Potoky stekajúce z Beskýd do Bielej Oravy rozšírili si v brázde svoje doliny a vytvorili si v nej menšie kotliny. Medzi dolinami vznikli ploché rozvodné chrbty. Na juh od Podbeskydskej brázdy sa tiahne pomerne vysoké a značne rozčlenené územie celku Podbeskydská vrchovina, ktorého súčasťou je na západe Lesnianska planina. Vlastná Podbeskydská vrchovina sa delí na nižšiu juhozápadnú časť (chrbát Galanky 942 m a skupina Kamenného vrchu 938 m) a na vyššiu severovýchodnú časť, rozprestierajúcu sa od doliny Bielej Oravy smerom na Rabču a ďalej na SV. Charakteristickou črtou tejto časti Podbeskydskej vrchoviny sú priečne doliny Veselianky a Polhoranky, ktoré ju členia na skupinu Vrát 1 051 m, Radikanova 926 m a Gluchovej 865 m.

Geologická stavba, geologický vývoj

Geologický vývoj
Geologický a geomorfologický vývoj opisovaného územia je veľmi zložitý. Základ jednotlivým horopisným celkom dali niekoľkokrát sa opakujúce tektonické pohyby v starších a mladších treťohorách. Hrubé geomorfologické obrysy spôsobili v pohoriach a kotlinách horotvorné pohyby v mladších treťohorách, keď vyzdvihnutím vznikli horské celky a poklesom zasa kotliny. Medzi jednotlivými fázami tektonických pohybov existovali aj obdobia relatívneho pokoja, počas ktorých sa nerovnosti reliéfu zarovnávali. Zvyškami takéhoto plochého zarovnaného reliéfu sú plošiny, ktoré môžeme vidieť pozdĺž riek a na úpätí pohorí, široké ploché chrbty v pohoriach a kotlinách.
Začiatkom štvrtohôr nastali veľké zmeny v podnebí zemského povrchu. Silné ochladenie klímy viedlo ku vzniku ľadových dôb. V severnej a strednej Európe existoval rozsiahly ľadovcový štít, ktorý v čase najväčšieho rozsahu siahal zo Škandinávie až k severnému úpätiu Karpát a Sudet. Opisovaná oblasť ležala vtedy v tzv. priľadovcovej (periglaciálnej) zóne, kde vládlo studené tundrové podnebie.

V krátkych letných obdobiach sa horské potoky menili na mocné prívalové toky a z dolín vynášali materiál. Pri vyústení potokov do Oravskej kotliny sa so zmenšením spádu zmenšila aj unášacia sila vody a materiál sa ukladal. Vznikli tak náplavové kužele. Zvlášť výrazný je náplavový kužeľ v Oravskej kotline. Väčšie toky, ako Orava, ukladali materiál na dne svojich dolín v podobe širokých aluviálnych nív. Ľadovú dobu v pleistocéne (staršie štvrtohory) niekoľkokrát vrchovinou, sledujúc tak eróznodenudačnú brázdu v oblasti bradiel.

Geologická stavba
Z orografického prehľadu vyplýva, že na opisovanom území majú prevahu flyšové pohoria. Geologicky veľmi zaujímavé a dôležité je tu bradlové pásmo, ktoré sa ako samostatná jednotka nevyčleňuje. Predstavuje pás skaliek (útesov), ktoré ostro kontrastujú s hladko modelovaným reliéfom svojho okolia. Do opisovaného územia vstupuje bradlové pásmo úzkym pruhom pri Istebnom (Žiar 890 m), pokračuje severným smerom v pomerne širokom páse pozdĺž rieky Oravy (Trniny 793 m pri Dolnom Kubíne, Skalica 861 m a Kýčera 790 m pri Oravskom Podzámku, Vrátne 784 m pri Sedliackej Dubovej, Ostrý vrch 808 m pri Dlhej nad Oravou, Bielska skala 850 m pri Podbieli, Ostražica 768 m nad Nižnou,  vápencové  skalky nad  Tvrdošínom, Hálečková 860 m pri Trstenej) a za Trstenou sa ponára pod neogénne sedimenty Oravskej kotliny. Bradlové pásmo buduje pestrá séria druhohorných hornín jurského a kriedového veku. Rozlišujeme v ňom vlastné bralá (už spomenuté skalky) a ich obal z málo odolných hornín (slienité bridlice, slieňovce), ktorý tvorí hladko modelovaný povrch, v okolí týchto bradiel. Horniny bradlového pásma vznikali v zložitých geologických pomeroch jury a kriedy (druhohory) i paleogénu (staršie treťohory), keď sa v Karpatoch viackrát odohrali horotvorné pohyby, ktoré postihli i horniny bradlového pásma. Zvrásnili ich a poprehýbali, čím sa celé pásmo poprelamovalo.

Veľkú časť opisovaného územia teda zaberajú flyšové pohoria, ktoré budujú flyšové horniny. Flyšové horniny vznikali v paleogénnom mori, predovšetkým z prínosového materiálu pobrežných častí a mali charakter pieskovcov až zlepencov z ílovcov až slieňov. V mnohonásobných sériách sa striedali a vytvárali typický flyš. Flyšové pohoria na sever od bradlového pásma (na jeho vonkajšej strane) tvoria horniny tzv. magurského flyšu (napr. Oravská Magura, Oravské Beskydy a pod.). Intenzívne sa zvrásnili v ďalších geologických dobách aj spolu s bradlovým pásmom — obsahujú teda vrstvy paleogénne, ale i kriedové a v podobe príkrovov sa presunuli na vzdialenosť i niekoľkých kilometrov. Naproti tomu flyšové pohoria na vnútornej strane bradlového pásma (Skorušinské vrchy) buduje centrálnokarpatský flyš, ktorý je jednotvárnejší, pretože bol vrásnením len veľmi slabo zasiahnutý. Rôzna odolnosť flyšových hornín sa odrazila aj na tvaroch zemského povrchu, ktorý budujú. V oblastiach s prevahou pieskovcových vrstiev, ktoré sú odolnejšie, sú viazané mohutné horské chrbty, napr. Babia hora, Pilsko, Skorušina. V oblastiach, kde majú prevahu ílovcové vrstvy nad pieskovcovými, sa vytvorili zníženiny, tzv. brázdy, napr. Podbeskydská brázda, Podchočská brázda, Zuberecká brázda a pod. Erózno-denudačnú brázdu v Oravskej vrchovine sleduje i rieka Orava.

Dno Oravskej kotliny, okrem Hruštínskeho podolia, je zložené z neogénnych (mladšie treťohory) uloženín, a to tmavo i svetlosivých, sivozelených a modrozelených ílov, v ktorých sú tenké vrstvičky piesku a lignitových slojov.

Skalný horninový podklad je v pohoriach vcelku obnažený iba na neveľkých plochách. Väčšinou ho pokrýva rôzne mocný zvetralinový plášť, a to buď tzv. elúvium (zvetraliny na mieste), alebo delúvium (zvetraliny premiestnené na úpätie svahov a riečnych dolín alebo do iných zníženín). V kotlinách a na dne riečnych dolín sú podložné horniny pokryté štvrtohornými riečnymi a v Oravskej kotline i ľadovcovými uloženinami.

Pôdne pomery
Prevládajúcim typom pôd sú hnedé pôdy oglejené až glejové na flyšových sedimentoch (magurská oblať). V časti Oravskej kotliny (kde obec leží), sú to najmä pôdy ilimerizované oglejené až oglejené pôdy na sprašových a iných hlinách a zvetralinách neogénnych sedimentov.  Výskyt nerastných surovín je zanedbateľný. Poľnohospodárske pôdy 3.-7. bonity. Najväčšia intenzita a rozsah ekologicky významných najmä negatívnych vplyvov sú spojené s obdobím socializácie a industrializácie poľnohospodárstva, ktoré do veľkej miery nivelizovalo štruktúru krajiny znížením krajinnej diverzity, zničením vzácnych a ekologicky významných ekosystémov, znížilo vododržnosť územia a schopnosť retencie živín a zvýšilo synantropizáciu vegetácie.

Hydrologické pomery
Opisované územie tvorí jednoliaty hydrografický celok takmer všetky rieky v ňom prameniace (okrem potoka Sestrč pri Malatinej) patria do povodia rieky Oravy. Okrem toho po hrebeni Oravských Beskýd, súhlasne so slovensko-poľskou hranicou, prechádza hlavne európske rozvodie medzi baltským a čiernomorským pomorím. Na opisovanom území sa okrem povrchových vôd a umelej vodnej plochy (vodná nádrž Orava) nachádzajú aj podpovrchové a minerálne vody. Riečna sieť opisovanej oblasti sa začala vytvárať ešte v mladších treťohorách. Dnes sa vyznačuje značnou hustotou, čo súvisí, okrem iného, s dĺžkou jej vývoja a geologickým podkladom. Predstavuje ju rieka Orava, ako hlavný tok, a jej prítoky. Orava má dve zdrojnice: Bielu Oravu a Čiernu Oravu.

Charakteristickou hydrografickou črtou Oravskej kotliny, súvisiacou s geologickým podkladom, reliéfom, vlhkým a chladným podnebím, je existencia močaristých miest, v ktorých boli vhodné podmienky pre vznik rašelinísk. V súčasnosti už majú tieto miesta vodný režim zväčša upravený a poľnohospodársky sa využívajú. Rozsiahlejšie rašelinisko sa zachovalo severne od Suchej Hory, od obce Hladovka vzdialenej cca. 1 km.

Hydrografické pomery Oravy významnou mierou ovplyvnilo aj vybudovanie vodnej nádrže Orava a vyrovnávacej vodnej nádrže pri Tvrdošíne. Vodná nádrž Orava zaberá značnú časť Oravskej kotliny. Má nepravidelný tvar s dvoma výbežkami; kratší siaha k Námestovu a dlhší na SV do Poľska. Vznikla na území bývalých šiestich obcí (Ľavkov, Osada, Slanica, Hámre, Ústie nad Oravou a časť Námestova). Jej prvoradý význam spočíva v regulácii prietoku na Váhu a v zmierňovaní nebezpečenstva povodní. Okrem toho slúži aj na výrobu elektrickej energie. Uprostred jazera sa nachádzajú dva ostrovy, ktoré pôvodne predstavovali menšie návršia nad obcou Slanica. Po napustení nádrže vyčnievajú ako najvyššie body nad vodnou hladinou. Vodná nádrž Orava má rozlohu 35 km2 a objem 350 mil. m3 vody.

Podzemné vody
Vo flyšových pohoriach oblasti nie sú dobré podmienky pre vznik väčších zásob podzemných vôd, pretože flyšové horniny sú vcelku slabo priepustné. Podzemná voda sa viaže len na pieskovcové vrstvy. Pramene, z ktorých podzemná voda vyteká na povrch, sú síce početné, ale sú málo výdatné. Vyvierajú väčšinou na styku priepustnej vrstvy s nepriepustnou, alebo tam, kde sa na povrchu nachádzajú rôzne pukliny. Výron podzemnej vody býva často rozptýlený na väčšej ploche a podmieňuje vznik močaristých miest na svahoch, resp. na ich úpätí a nezriedka je aj príčinou zosúvania pôdy.

Minerálne vody
Na minerálne vody je oblasť v porovnaní s ostatnými územiami Slovenska chudobná. Najvýznamnejšie sú jódové a brómové minerálne pramene Slaná voda v nadmorskej výške 753 m v katastrálnom území obce Oravská Polhora. Prameň bol známy už v roku 1564 a obyvateľstvo vodu používalo namiesto soli. Roku 1860 sa tu vybudovali kúpele. Pramene majú vysoký obsah jódu, brómu a soli. Od r. 1986 tu prebiehali do r. 1988 podrobné hydrogeologické prieskumy a chemické rozbory vzoriek minerálnej vody za účelom oživenia tradície týchto kúpeľov. Urobil sa výskumný vrt a krátkodobé čerpacie skúšky z neho z hĺbky 1 820 m ukázali, že ide o veľmi mineralizovanú vodu s teplotami okolo 47 °C. Výdatnosť zdroja je okolo 6 l/s. Ďalšie minerálne pramene sírnej minerálnej vody, nepatrnej výdatnosti, sú ešte pri Tapešove, Beňadove a Mútnom. Uvedené pramene sú od obce vzdialené viac ako 40 km. Priamo v obci sa nachádzajú tiež minerálne pramene.

Klimatické pomery
Zemepisná poloha a nadmorská výška spôsobujú, že opisované územie leží z väčšej časti v chladnej oblasti. Iba dolina rieky Orava má o niečo teplejšie podnebie a patrí do mierne teplej oblasti. Najchladnejším mesiacom roka, ako všade na Slovensku, je v dlhodobom priemere január a jeho priemerné teploty kolíšu od -4 °C do -7 °C, napr. v obci Oravská Polhora (810 m n. m.) je priemerná januárová teplota -5,7 °C, v Oravskej Lesnej (769 m n. m.) - 6,3 °C, v Oravskej Magure a v Oravských Beskydách od - 6 °C do -7 °C a v najvyšších miestach Oravských Beskýd i nižšia ako -7 °C. Hoci výškové rozpätie je veľké, v teplotách vzduchu zimných mesiacov nie sú zvlášť veľké rozdiely - napr. výškový rozdiel medzi dnom Oravskej kotliny, kde obec leží, a Babou horou (od obce vzdialenou cca. 20 km) je okolo 1 000 m a rozdiel ich teplôt v januári je iba 2 - 3 °C. Tento jav je charakteristický pre celé Slovensko a súvisí práve s veľkou členitosťou reliéfu, ktorá umožňuje v zime vznik teplotných inverzií. Ťažší studený vzduch vypĺňa často i niekoľko dní kotliny a doliny a podmieňuje vznik hmlistého mrazivého počasia, zatiaľ čo vo vyšších polohách môže byť jasné a teplejšie počasie.
Väčšiu závislosť teploty od nadmorskej výšky možno pozorovať v najteplejšom mesiaci roka - júli. V Oravskej Polhore a v Oravskej Lesnej sa priemerná júlová teplota pohybuje okolo 15 °C, na vodnej nádrži Orava (598 m n. m.) je o niečo vyššia - 16,4 °C a na Babej hore okolo 10 °C. Priemerná ročná teplota vzduchu v závislosti od výšky klesá; 5 až 6 °C dosahuje v doline Oravy a Oravskej kotline, 4 - 5 °C v Oravskej Magure, 3 - 5 °C v Skorušinských vrchoch i Oravských Beskydách.

O celkove chladnom podnebí opisovaného územia svedčí aj vysoký výskyt tzv. mrazových dní (s minimálnou dennou teplotou pod 0 °C) v roku, ktorých v nižších polohách býva priemerne 120 - 140 a v pohoriach 160 - 180, a nevysoký počet tzv. letných dní (s maximálnou dennou teplotou 25 °C a viac) - 20 - 30 v Oravskej kotline a doline Oravy, 0 vo vrcholových častiach Beskýd.

Opisované územie sa vyznačuje nielen celkove studeným, ale aj značne vlhkým podnebím. Najsuchšia je Oravská kotlina, kde napr. v Trstenej namerali ročný úhrn zrážok r. 1980 839 mm, r. 1981 814 mm, v r. 1982 754 mm a pod. Podobné hodnoty priemerného ročného úhrnu zrážok, okolo 800 mm, vykazuje aj časť doliny Oravy. Výrazným vlhkým kútom je západná časť Oravskej Magury s úhrnom zrážok 1 000 až 1 200 i viac mm. Hlavný hrebeň Oravských Beskýd, ako aj Skorušinské vrchy sú tiež známe bohatými zrážkami, ktorých ročný úhrn presahuje 1 200 - 1 400 mm. Najviac zrážok pripadá na júl (napr. Trstená 146 mm r. 1982, Oravská Polhora 138 mm, Oravská Lesná 134 mm, Pilsko 200 mm a pod.), menej na zimné mesiace. Všeobecne sa dá konštatovať, že s narastajúcou nadmorskou výškou sa počet zrážok zvyšuje. Výnimku tu tvorí centrálna časť Oravskej kotliny, pretože leží v tieni vysokých pohorí.

Vcelku vlhké daždivé počasie a veľká oblačnosť sú nepriaznivým faktorom pre pestovanie letnej turistiky. Lepšie podmienky poskytuje oblasť milovníkom zimnej turistiky a lyžovania. Okrem vhodných terénov sa oblasť vyznačuje aj dostatočne mocnou a dlhotrvajúcou snehovou pokrývkou. Trvá od začiatku novembra do začiatku apríla v nižších polohách (kde dosahuje hrúbku okolo 60 cm) a od začiatku októbra do druhej polovice mája v najvyšších polohách (kde dosahuje hrúbku až 180 cm).

Rastlinstvo a živočíšstvo

Rastlinstvo
Geologicko - geomorfologické, orografické, klimatické a pôdne pomery opisovaného územia, ako aj činnosť človeka vplývali na vytváranie vegetácie, hlavne však na rozšírenie vegetačných druhov. Najväčšiu časť plochy tu pokrýval pôvodne smrek, jedľa, borovica a buk. Intenzívnou hospodárskou činnosťou sa však lesné plochy narušili a premenili na smrekové monokultúry. Zvyšky pôvodných lesných porastov sa na opisovanom území nachádzajú už len na malých plochách, na vyššie položených miestach alebo ako zákonom chránený porast.

Z hľadiska členenia Slovenska na fytogeografické oblasti patrí opisované územie do oblasti západokarpatskej kveteny, do obvodu západobeskydskej flóry. Veľmi výraznou a prakticky veľmi dôležitou zo stránky vegetačnej je lesná hranica, ktorá určuje celkovú povahu vegetácie. Floristicky najzaujímavejšie sú tunajšie rašeliniská, ktoré sú alokované severne od obce Hladovka. Sú typickou súčasťou hornej Oravy (nazývané aj oravské bory). Vznik oravských rašelinísk podmienili geologicko-geomorfologické a klimatické pomery hornej Oravy. Väčšina z nich vznikla v prameniskovej oblasti, v menšom množstve ich nachádzame aj na zamokrených (inundovaných) miestach Oravskej kotliny. Pokladáme ich za glaciálny relikt severného úpätia karpatského oblúka z konca posledného zaľadnenia. Vznikli v postglaciálnom období, keď u nás chladné ľadové obdobie vystriedalo atlantické a subatlantické obdobie, vyznačujúce sa teplým a vlhkým podnebím, priaznivým pre tvorbu rašeliny.

Oravské rašeliniská majú charakter vrchovísk alebo prechodných rašelinísk. Slatiny sú na hornej Orave pomerne zriedkavé. Väčšinou sa vyskytujú na menších plochách buď na okraji rašelinísk, alebo pod úpätím odlesnených svahov pohorí, kde predstavujú počiatočné vývojové štádiá rašelinísk prechodného typu (napr. v okolí Bobrova). Floristicky pestré lúky s význačnými spoločenstvami slatín a prechodných rašelinísk so skupinami jelší sa vyskytujú pri Oravskej Polhore pod úpätím Babej hory a v okolí Slanej vody. Takmer všetky oravské rašeliniská boli v minulosti zalesnené (Oravská Polhora - za hájovňou rašelinisko Tisovnica, rašelinisko v okolí Slanej vody a pod.). Lúčne rašeliniská sú pokryté prevažne machovotrávnatým porastom. Význačnejšie oravské rašeliniská opisovaného územia sa nachádzajú pri Trstenej, v okolí Jelešne, pri Bobrove, Kline, Námestove, Oravskej Polhore a pri Suchej Hore.

Živočíšstvo
Prírodné podmienky v priebehu geologických dôb (najmä zmena klimatických podmienok počas nich) a činnosť človeka spôsobili, že na opisovanom území došlo k zmene počtu, ako i množstva jednotlivých živočíšnych druhov.

Vplyv klímy sa prejavil v jednotlivých geologických dobách - jej zmena (oteplenie, ochladenie) viedla k veľkej migrácii živočíchov. Túto závislosť bolo možné sledovať aj v minulom storočí, keď mimoriadne chladné a mrazivé zimy v niektorých rokoch (napr. 1871, 1875, 1885) spôsobili na opisovanom území výskyt niektorých severských druhov
vtáctva. Vytvorenie vodnej nádrže Orava spôsobilo zmenu pôvodných lúčnych, rašelinových a močaristých biotopov a biotopov riek a sídlisk na biotop stojacej vody. Súčasne sa však zaznamenal výskyt niektorých nových druhov rýb a vtákov. Zaznamenalo sa i prvé zahniezdenie orliaka morského v roku 1960 pri vodnej nádrži Orava. Živočíšstvo opisovanej oblasti patrí do eurosibírskej pod-oblasti, do česko-slovenskej podprovincie karpatských pohorí (západokarpatský úsek) a do okresu Slovenských Beskýd, Oravskej Magury a Chočských vrchov. Rôzne tvary reliéfu a značné rozpätie nadmorskej výšky spôsobili, že na opisovanom území sa vyskytujú rôzne skupiny živočíchov. V podhorskom stupni sa vyskytujú druhy, ktoré tu hniezdia (napr. škovránok poľný, zriedkavejšie jarabica poľná), ale aj druhy, ktoré tu nachádzajú potravu (napr. dravce — jastrab obyčajný, myšiak hôrny, sokol-myšiar pustovka). Veľmi pestré a pomerne početné je druhové zloženie živočíchov v oblasti poľných remízok, v krovinatých zárastoch, pozdĺž tokov a v ich brehových porastoch, ako aj v močaristých a rašelinových, biotopoch. V podhorskom pásme sú na opisovanom území lokalizované zväčša ľudské sídla, kde sa z vtákov vyskytuje hlavne lastovička obyčajná, belorítka obyčajná, vrabec obyčajný, sýkorka veľká, hrdlička záhradná a z cicavcov kuna skalná, tchor tmavý a ďalšie.

Stupeň lesa je na opisovanom území pomerne bohatý na živočíšne druhy. Typickými druhmi tohto stupňa sú napr. lesná, poľovná zver, ďalej sýkorky, ďatle, drozdy, pinka obyčajná a pinka obyčajná severská, hýľ obyčajný, stehlík Čížavý, králik zlatohlavý. Charakteristickými druhmi tohto vegetačného stupňa sú aj tetrov obyčajný a jariabok hôrny, ktoré však nachádzame aj na močaristých lúkách a vrchoviskách. Hlucháň obyčajný sa zdržuje aj na okraji lesa, v blízkosti lesných čistiniek.