Založenie obce sa datuje do r. 1590 a jej pôvodné meno bolo Jelešnia, pravdepodobne podľa názvu potoka, pri ktorom vznikla. Zámockí pisári ju však pomaďarčili na Illésnu, podľa maďarského označenia naturálnych dávok poddaných (élés, ílés). Toto sa však neujalo, pretože ľud používal názov Hladovka, čo bolo kontrastom Illésnej. Pôvodom názvu nebolo slovo hlad. Skôr by to mohol byť chlad (Chladovka) v dôsledku vysokej polohy. Ale v skutočnosti názov vznikol z rodinného mena prvého šoltýsa, ktorý sa volal Krištof Hlad a pochádzal asi z Nižnej. V roku 1598 Illesna ako príslušenstvo hradu Orava patrila medzi valašské osady založené v lesoch, ktoré predtým neboli zahrnuté do sčítania, lebo ešte neboli celkom dostavané. Spomínajú sa dva sedliacke domy. Juraj Thurzo r. 1608 rozhodol, aby šoltýs osady žiadal od prechádzajúcich po ceste mýto a vydal z neho počet účtovníkovi hradu Orava. V tom čase osada nemala polia, daň sa platila od jedného domu. V roku 1615 bola obec zverená šoltýsovi Valentovi Zvolenskému. Na založení obce mali podľa písomných dokladov účasť aj sedliaci: Prichala, Tešla, Škrla, alebo Škrlák, neskôr Šprlák, Slovák, Čapla, Žuffa, Komandík. Podľa záznamov z roku 1615 “Suchá Hora a Gelessna” držia hole “Czapliowa Magurka” a chovajú 200 oviec. V roku 1619 má Hladovka 5 valašských sedliakov okrem šoltýstva, na ktorom bol aj mlyn.

V rokoch 1624 - 1626 tu žilo 17 rodín (asi 90 ľudí). V roku 1659 tu už žije 271 katolíkov a 152 evanjelikov, spolu 423 ľudí. V tom istom roku boli stanovené aj hranice medzi Hladovkou a Suchou Horou. Počas kuruckých vojen v 17. storočí obec spustla. V roku 1686 je o nej poznačené, že to je nielen podľa mena, ale skutočne “Hladovka”. V dôsledku biedy časť obyvateľstva emigrovala. Časť dediny sa znovu zaľudnila až v roku 1690. Toto obdobie dejín obidvoch obcí je veľmi pohnuté až dramatické. Nielen vojnové udalosti, ale aj zbojnícke rabovanie z okolitých dedín ťažko doľahlo na obyvateľov. Zbojníci z Witova, Chocholowa, Podcervonego a Pekelníka často v boroch skosili ovos, zabili pastierov a ukradli dobytok. Preto v roku 1713 podali obyvatelia žiadosť na zámok o podporu. Škoda na rabovačkách a prepadoch bola vyčíslená na 2860 zlatých. Obyvateľstvo bolo hospodársky zničené. Za bránenie hraníc proti Poliakom oravské panstvo udelilo obciam Hladovka a Suchá Hora právo “večitej pastvy v Boroch”. V podobných zápasoch pravdepodobne zmizla aj pôvodná obec Jelešňa rozložená na brehoch potoka. V roku 1715 žilo v Hladovke 25 rodín (asi 130 ľudí).

V roku 1778 tu žije 313 ľudí. Správa dediny bola zverená dedičným šoltýsom Sperlaghovi, Chovančákovi a iným. Z rodiny Sperlaghovcov pochádzali dvaja lesníci a to Martin Sperlagh, ktorý bol vedúcim lesného úradu ako lesmajster oravského panstva od roku 1836 do 1852 a jeho syn Eduard Sperlagh, ktorý bol vedúcim lesného úradu v Oravskom Podzámku od roku 1856 do roku 1864. Neskôr sa stal provizorom hradného panstva na Lietave. V roku 1828 sa spomína 128 domov (732 ľudí). Od roku 1837 bola Hladovka významná svojím plátenníctvom. Bol tu aj mlyn. Obec ostala v poddanskom pomere až do roku 1848. Prvé zameranie hladovského chotára bolo roku 1850 (2861 kat. jutár). Po zrušení poddanstva bol pomer medzi hradným panstvom a starousadlíkmi upravený dohodou zo 6.6.1868. Podľa sčítania roku 1870 tu bolo 137 domov a 613 ľudí. Do roku 1918 patrila Hladovka k Uhorsku, potom do Československej republiky. V roku 1930 má obec 125 domov a 568 ľudí, v roku 1940 mala 137 domov a 557 ľudí.

Na základe plebiscitu zo 4.8.1920 boli Hladovka a Suchá Hora pridelené k Poľsku (do roku 1921). Druhé pripojenie obce k Poľsku bolo od 13.11.1938 až do 1.9.1939. Hoci ľudia hovoria goralským nárečím, národné povedomie je silne slovenské.
Priebeh pripojenia Hornej Oravy k Poľsku v roku 1938.

Vysťahovalci z Hladovky

Vysťahovať sa za prácou do Ameriky bolo pre mnohé rodiny v minulosti jedinou cestou, ako prežiť. Tí, ktorí išli na zárobky, sa vrátili domov so slušnou sumou peňazí. Vyplatili dlhy, kúpili pôdu a postavili si murované domy alebo veľké drevenice. Viac sa o vysťahovalcoch z Hladovky do USA v rokoch 1875 - 1924 môžete dočítať v prílohe, ktorá tvorí časť práce o vysťahovalectve z Oravy dolnokubínskeho historika PhDr. Juraja Laššutha.