História obce - z Monografie obce Hladovka, ktorej autorom je PaedDr. Jozef Golvoň (v r. 2010 vydala Obec Hladovka, ISBN 978-80-970442-5-1) 

Obec Hladovka leží v Oravskej kotline na rozsiahlom ľadovcovo-riečnom kuželi, vytvorenom v štvrtohorách potokmi, vytekajúcimi z veľkých ľadovcov Západných Tatier. Severnú a strednú pahorkatinnú časť chotára tvoria mladotreťohorné uloženiny; južná, vrchovinná časť zasahuje do Skorušinského pohoria. Severne od bývalej železničnej trate sú rozsiahle rašeliniská. Obec leží v nadmorskej výške od 680 do 967 m. n. m. Stred obce je vo výške 756 m n. m.[1]

V XVI. storočí tu boli nekonečné pralesy, bahná, močiare, neskôr kde-tu salaše roztratené po suchých parcelách, túlali sa tu poľovníci, kupci, aj pašeráci.

Uhorský panovník Albert daroval v roku 1438 „za verné služby“ čimhovský kraj až po hranice územia rodu Plathyovcov z liptovskej Palúdzky. Plathyovci sa na hornej Orave neusadili, žili v bohatšom kraji, no tunajší majetok (praedium regale) ponechali na užívanie valachom. Na Oravskom zámku v tých časoch vládol mocný rod Turzovcov. Horliví turzovskí úradníci chceli zväčšiť príjmy zámockej pokladne a použiť na to ladom ležiace lesy. Preto na miestach salašov a obchodných ciest zakladali dediny. Niektorí osídlenci pochádzajúci z Tvrdošína, Trstenej, Čimhovej, z Vitanovej dostávali povolenie vyrúbať lesy a na rúbaniskách zakladať role a lúky. Na celej Orave žilo v tom čase sotva 3000 ľudí. Aby klčovanie pralesa a prerábanie lesnej pôdy na pôdu ornú nielen na hornej Orave, ale i v okolí Bielej a Čiernej Oravy pokračovalo rýchlejšie, zámockí páni k domácim kolonistom priberali aj cudzích ľudí, pochádzajúcich z východných Karpát, kde sa stýkali[2] etnografické hranice rusínskych, poľských a rumunských národov. Títo prichádzali na Oravu pod menom Rusínov, Ruthénov, Rusňakov a zaoberali sa chovom dobytka, hlavne oviec, rúbaním lesov, obrábaním dreva, prerábaním lesnej pôdy na pôdu ornú. Všeobecne sa menovali valachmi.

Osídľovanie sa uberalo dvomi smermi od Hradu cez Maguru, do údolia Bielej Oravy a popri toku Oravy v Oravskej kotline smerom na východ.

Hladovka vchádza do dejín pod názvom Jelešňa (Ilešná) v roku 1597-1598 medzi valašskými dedinami Oravského panstva. Vtedy boli zdanené dva domy, od každého sa platila daň jeden zlatý. V nasledujúcom roku sa daň zvýšila na jeden zlatý a 50 grajciarov od jedného domu, takže od dvoch domov v Jelešnej sa platili tri zlaté. Prvá písomná zbierka o Hladovke podľa Geburu[3] je už z roku 1597.[4]

Na dolnom toku rieky Jelešňa sa spomínajú dve usadlosti v roku 1558. Dediny sa formovali niekoľko desaťročí. Až keď boli schopné platiť dane, začala mať o nich záujem administratíva Hradu. Odvtedy už boli registrovaní ako daňovníci tej-ktorej obce alebo osady. Jeden dom či usadlosť neboli rátané za osadu. Keď k nim však pribudlo viac usadlostí, boli povinní platiť dane. Dolnokubínsky dekan Dr. J. Kohút uvádzal: „Dediny založené na hornej Orave mali za povinnosť ochraňovať severnú hranicu Uhorska.“ O týchto hrdinských zápasoch s „nepozvanými návštevníkmi“ svedčí v Bore kríž, kde je pochovaný goral, ktorý zahynul v týchto potýčkach. Za zmužilé bránenie hraníc proti nepozvaným návštevníkom z Haliče Oravské panstvo darovalo obciam Hladovka a Suchá Hora na večné pasenie Bor. Stará povesť hovorí, že v podobných zápasoch pri ochrane severnej hranice zanikla skoro celá obec, rozložená kedysi na dolnom toku potoka Jelešňa. Tvrdí to i Ján Motýľ, poľský kňaz, ktorý pochádzal zo Suchej Hory. Zmienka o tomto je údajne v archíve vo Ľvove. Spomínané dve usadlosti na brehu Jelešne mohli byť tie, ktoré zostali zo zanikajúcej dediny, z ktorej chlapi tak mužne bránili severnú hranicu, že skoro všetci pri tejto ochrane zahynuli. Potom Krištof Hlad z Nižnej Vsi dostal šoltýsske právo, aby zreorganizoval Jelešňu. Tú začal stavať na území dnešnej Hladovky. Dedina sa potom až do roku 1713 volala Jelešňa, neskôr podľa kanonických vizitácií z roku 1611 Hladovka, alias Jelešňa.

Dr. Kohút Jozef uvádzal, že Suchá Hora vznikala tak, že časť obyvateľov Jelešne odišla po dohode s Thurzom niekoľko kilometrov smerom juhovýchodným a založila novú osadu.[5]

 V rokoch 1599 – 1600 sa na Orave a Liptove rozšíril mor. Postihnuté usadlosti zostali vyľudnené a nezdanené. Hladovka mala v rokoch 1600 - 1604 dva zdanené domy. Ostatné domy neboli schopné platiť daň. V nasledujúcich rokoch sa dedina v daňových súpisoch neuvádzala. Pravdepodobne ju vylúpili a vypálili hajdúsi Štefana Bočkaja, lebo ďalšie záznamy hovoria o tom, že Jelešňa sa nanovo osídľuje. V roku 1658 ju už spravovali Thurzovci.

       Zemepán Juraj Thurzo – prívrženec učenia Martina Luthera - mal prvoradý záujem osídliť pohraničie a tým si zabezpečiť ochranu hraníc a eliminovať na svojom panstve vplyv rímskokatolíckych duchovných z Poľska.
Thurzo 8. augusta 1608 udelil obyvateľom Hladovky výsadu vyberať mýto od obchodníkov a pocestných, ktorí cez obec prechádzali s jedným vozom tovaru, či iného nákladu, platili poplatok dvadsať grajciarov richtárovi. Od zapriahnutého koňa s nákladom platili šesť grajciarov, od zapriahnutého koňa alebo vola bez nákladu platili tri grajciare. Človek, ktorý prechádzal obcou pešo, platil jeden grajciar. Tento poplatok si mohol ponechať richtár pod podmienkou, že bude zabezpečovať opravy ciest a mostov v dedine tak, aby si pocestní nesťažovali. Jedna usadlosť platila do pokladnice Oravskej stolice daň 6 zl. 60 grajciarov.[6]

O pomenovaní obce Hladovkou bolo veľa názorov. Najprijateľnejší uvádzame z  Katolíckych novín, z rubriky Dopisy, str. 92: „V Hladovke sme; je to pôžitok, nie hlad: znak, že človek nežije len chlebom ale aj každým slovom, ktoré pochádza z rúk božích. Domáci ľudia sú neradi, keď meno obce odvodzujeme od hladu. Oni sú veľmi usilovní, vzdor jalovosti pôdy usilovne premáhajú biedu. Oni sami Chladovkou zovú svoju dedinu, pretože je tu chlad a zima.“

 

Valašská kolonizácia.

Fraňo Thurzo a jeho syn Juraj založili 42 valašských obcí, medzi nimi aj Hladovku. Toto všetko sa udialo na základe Valašského práva (Matej Korvín 1474). Podľa tohto práva nemali valasi platiť žiadne krajinské dane. Valašský vojvoda ich mohol súdiť len v prvej inštancii. Odvolať sa mohli ku kastelánovi Oravského hradu. Boli oslobodení od poplatkov, mýta a vecí verejných. Mali právo pásť ovce v lesoch a na lúkach patriacich k lesom Oravskému hradu. Mimo týchto lesov mohli vodiť ovce najviac do vzdialenosti ¼ míle. Ak by spôsobili škodu susedom alebo sedliakom, mali ako náhradu dať 6 oviec. Na Oravský hrad „šiestu ovcu a jedného barana.“ Ročne platili dvadsiatok. Zo stovky oviec bolo treba odovzdať päť oviec. Od každého vola sa platil jeden groš. Boli však oslobodení od štátnej dane a od robôt, zato každý musel so zbraňou v ruke strážiť cesty proti zlodejom a lúpežníkom. Pocestným mali zabezpečiť sprievod. V prípade potreby sa povolávala do zbrane aj mládež tam, kam to určia hradní páni. Ak niekto neposlúchne, má po treťom napomenutí dať kastelánovi šesť oviec. Keby tak neurobil, všetok jeho dobytok pripadne kráľovi.

Postupným kultivovaním pôdy prešli valasi na roľnícko-chovateľský spôsob hospodárenia a časom splynuli úplne so slovenským etnikom.

Oproti valašským kolonizátorom boli sedliaci viazaní k pôde. Valasi platili od svojich usadlostí ovcami, sedliacke obce peniazmi. Valaské slobody sa pomaly a isto vytratili urbariálnymi reformami v roku 1737.

 

Hladovka v roku 1620

Po Krištofovi Hladovi bol za šoltýsa ustanovený Valent Zvolenský, ktorý 3. 7. 1615 zložil prísahu na Oravskom hrade. Býval na šoltýskej rali. Mal právo prevádzkovať mlyn za nájom päť zlatých ročne do pokladnice Oravského hradu. Výsada vyberať mýtne poplatky v dedine, ktorú udelil Juraj Thurzo richtárovi v roku 1608, ostala v platnosti naďalej.
Sedliaci bývali na piatich usadlostiach a od každej platili daň 15 zlatých ročne. Okrem toho odovzdávali do hradnej kuchyne tri teľatá, dvadsaťštyri sliepok, päť husí, päť jarabíc, 50 vajec, 5 baranov, desiatok od stáda oviec, šindle, dary zemepánovi, opravovali hrad a v čase vojen bojovali vo vojsku zemepána.[7]

 

Hladovka v rokoch 1624 - 1625

Za richtára Valenta Zvolenského prišli v júli 1624 do dediny úradníci Oravského panstva. Prefekt Štefan Letaši a účtovník Ján Sudorsky z rozkazu grófky Alžbety Coborovej, vdovy po palatínovi Jurajovi Thurzovi. Spísali všetky rodiny a stanovili, aké majú platiť dane. Poddanské povinnosti boli trojaké – peňažné, naturálne, robotné. Dane a naturálne dávky platili štvrťročne – na svätého Juraja, na svätého Jána, na svätého Michala a na Vianoce.

V tom čase žila na šoltýsskej rali (asi 30 hektárov) rodina richtára Valenta Zvolenského. Na svoje polia vysiali 20 lukien obilia a vyrobili na dva až tri vozy sena. Voči zemepánovi mal richtár tieto povinnosti. Doviezť do panskej krčmy jednu fúru vína, alebo zaplatiť desať zlatých, doviezť jednu fúru soli, alebo zaplatiť sedem zlatých a 50 grajciarov; dodať do hradnej kuchyne dve jarabice, alebo zaplatiť 50 grajciarov. Richtárovo právo prevádzkovať mlyn v dedine platilo, no ak nezaplatil za túto výsadu 5 zlatých, musel dodať do hradnej kuchyne vykŕmenú ošípanú. Ak sa počas zimy nestaral o kobylu z hradnej koniarne, platil poplatok jeden zlatý. Medzi robotné povinnosti patrila aj pomoc pri oprave hradu, ciest, mostov, rúbanie dreva v panských lesoch a práca na panskom majeri. V čase vojny musel vystrojiť zemepánovi určený počet vojakov.

Hladovka v tom čase mala obývaných šesť sedliackych ralí, ktoré sa nazývali podľa prvých osadníkov. Na rali Pankalovej žili rodiny Jakuba Čapla, Mateja Sleda, Staneka Žuffu a Šimona Komandíka. Na Tiešlovej rali žili rodiny Mikuláša Šveca a Jozefa Tiešla. Na Škrlovej rali Jakuba Škrlu, Michala a Mateja Nogu - Skalovho zaťa. Na Slovákovej rali žili rodiny Matúša Lenharta, Slovaka a Pavla Bzdošiaka. Na Bzdochovej rali žili rodiny Blažeja Bzdošáka a Bartoša Bzdocha, na Levkovej Martina Leveka - krčmára. Pre týchto sedliakov ostal v platnosti urbár z 18. januára 1615, podľa ktorého platili Jurajovi Thurzovi daň 15 zlatých (spolu 90 zlatých), do hradnej kuchyne odovzdávali jedno teľa, 24 sliepok, 6 husí, 60 vajíčok, 24 pstruhov, 6 jarabíc, 3 líšky, jedného vlka a jedného zajaca. Štyri zlaté platili na platy zámockých drábov. Okrem toho dávali na hrad ovčí syr, bryndzu, tvaroh, maslo, kože a ovčiu vlnu. Keď do obce prišli daňoví vyberači z Oravského panstva alebo Oravskej stolice, platili im pohostenie a ubytovanie v panskej krčme u Martina Leveka.

Hladovčania pásli ovce na Čaplovej Magurke a pasienky postačovali na stáda v počte 200 oviec. Zemepánovi boli povinní každoročne darovať 20 oviec - každú desiatu ovcu. Na jednu sedliacku raľu vysievali desať lukien obilia a z lúk zviezli dva až tri vozy sena.

Hladovka patrila do farnosti v Trstenej. Tam odovzdávali cirkevnú daň, tzv. deviatok z úrody a naturálne dávky podľa kanonickej vizitácie. V roku 1622 platili štátnu daň: 2 zlaté, 25 grajciarov a na kráľovskú korunu (na kráľovskú rodinu) 75 grajciarov. V roku 1625 platili Kráľovskému domu v Bratislave daň jeden zlatý a na kráľovskú korunu 60 grajciarov v dvoch termínoch – na svätého Juraja a na svätého Michala. V roku 1626 sa štátna daň zvýšila na 5 zlatých a 87 grajciarov, v roku 1635 na 6 zlatých a 50 grajciarov. O tri roky to už bolo 7 zlatých a 75 grajciarov. Táto daň sa nazývala dikálna daň.[8]

 

1.4. Súpis poddanských povinností z roku 1677

Zemepán Juraj Erdödy vydal Hladovčanom nový súpis poddanských povinností voči Oravskému panstvu v roku 1677. Peňažné dane a naturálne dávky sa vzťahovali na šoltýšsku usadlosť a päť sedliackych, čiže šiesta sedliacka usadlosť bola opustená. Vojtech Hladovský bol richtárom a vlastnil polovicu šoltýskej rale. Vozil víno do panskej krčmy alebo zaplatil 15 zlatých, vozil soľ alebo zaplatil osem zlatých sedemdesiat grajciarov, za prevádzku mlyna platil 5 zlatých, za krčmársky pozemok deväťdesiat grajciarov, do hradnej kuchyne dával dve jarabice, dve merice ovsa pre kone do hradnej koniarne, alebo jeden zlatý 80 grajciarov a poplatok 1 zl. za zimovanie kobyly v panskej koniarni.

Sedliaci platili domovú daň 82 zl. 20 grajciarov, nájomné za Čapľovku a Lazy, poplatky na horárov, na zámockého kata, za stráženie salašov, úľov, za drevo z panských lesov, za seno, ľan, pivo, haringy a jahňatá. Siahové drevo dodávali do panskej krčmy, do Tvrdošína. Ako naturálne dávky odvádzali do hradu jedno teľa, šesť husí, 24 sliepok, 60 vajec, 6 jarabíc, drevo a desať vedier ovsa. Naďalej boli povinní vykonávať robotu a pre zemepána všelijaké služby.

V roku 1681 sa v Súpise poddanských povinnosti ako richtár spomína Vojtech Hladovský, syn richtára Jakuba Hladovského, ktorý sa v máji 1669 zúčastnil vytýčenia chotára dediny Bystrej (dnešné Oravice) s richtármi Jurajom Lieskovským, Jánom Suchohorským, Jánom Vitanovským, Jánom Stančíkom Brezovickým a Jurajom Trstenským.[9]

 

Vypálenie Hladovky Litovcami

Rozhodujúca bitka proti Turkom v Strednej Európe sa odohrala na jeseň roku 1683 pri Viedni. Hrdinom bojov bol poľský kráľ Ján Sobiesky, ktorý najal do vojny žoldnierov z Litvy. Litovci pod velením hajtmana Kazimíra Sapiehu (Sapiegu) prechádzajúc Oravou sa správali násilnícky, rabovali a vypaľovali dediny. Takto vypálili aj obec Hladovku. V roku 1686 sa uvádzali štyri sedliacke usadlosti, ktoré boli zničené.
Zemepán mal príjem z dediny len 40 zl. namiesto 167 zlatých 28 grajciarov. Poškodená bola aj šoltýska usadlosť, z ktorej príjem bol 18 zl. namiesto 32 zl. 8 gr.[10]

 

Súpis rodín v Hladovke v roku 1715

V roku 1715 bol richtárom v Hladovke Ján Hladovský. V lete roku 1715 poslal zemepán Juraj Erdödy do dediny úradníkov Ondreja Pongráca a Juraja Abafyho, aby vykonali súpis obyvateľov, dobytka, výnosov z polí, pre nový súpis poddanských povinností. Dovtedy platil urbár z roku 1681. Na Škultétskej (richtárskej) rali žilo sedem rodín. Zapísali ich nasledovne: Ján Hladovský, Matej Greščák, Martin Kviatek, Stanislav Šprlák, Vojtech Paskočák, Michal Chovančák a Ján Urbaniak. Len príslušníci týchto rodov mohli byť v Hladovke richtármi a vždy si spomedzi seba vybrali zástupcu. Ostatné rale boli sedliacke a obývalo ich osem rodín. Na Pankalovej rali bývali Matej Džubas, Adalbert Vidrák, Juraj Petrák, vdova po Martinovi Galasovi. Na Slídžovej rali býval Adalbert Kalis, Adalbert Ťapajčík, vdova po Matejovi Sohulčíkovi, vdova po Jurajovi Ťapajčíkovi. Na Tiešlovej rali žili Ján Šimaljak, Ján Chudičák, Martin Galas. Na Krivošovej rali žili: Ján Chovančák, Adam Krivňák, Michal Viater. Na Janáškovej rali žili Adam Ťapaj, Jakub Buožek, Adam Galas a vdova po Samuelovi Pavlačákovi. Medzi cudzincami (extranei) sa uvádzali: Adam Soruša, Ján Štipta, Šimon Koval, Šimon Šikyňa a Martin Galas. Medzi vdovy patrili Zuzana Šrlina, Katarína Čirniečka a Anna Ťapajčíčka.

 

Zamrznuté roky v Hladovke 1715 - 1716

Poľnohospodársky rok 1715 bol neúrodný na celej Orave. V júni mrzlo, padal sneh, bola zima, ktorá prišla už v septembri. Z vysiateho jedného vedra obilia dosiahli sedliaci úrodu len dve vedrá nedozretého obilia. Ľudia hladovali, nemali čím kŕmiť dobytok a ten hynul. Z nedostatku potravín sa v roku 1681 šírili infekčné choroby, vyskytoval sa hladomor, ktorý zvyšoval úmrtnosť obyvateľov. Nasledujúci rok bol taký istý. Toto obdobie sa v archívnych materiáloch nazýva „zamrznuté roky“ (anni congelationes). Hlad priniesol so sebou ako následok vysťahovalectvo z Oravy na Dolnú Zem. Z Hladovky odišlo dvadsaťjeden obyvateľov: Ján Greštiak, Matej Palkotiak, Adam Hladaštiak (Hladovský), Adalebert Chovančák, Martin Ďubašek, Matej Ďubašek, Jakub Chudišiak, Martin Ťapašek (Ťapaj, Ťapajčík), Adam Galašek, Andrej Harmatiak, Michal Chovančák, Martin Chovančák, Adam Krivoniak, Martin Kleskeň, Martin Chudičák, Adam Kaptišiak, Adam Buožek, Martin Slosiarik, Matej Strnadek, Andrej Blubiak a Andrej Kleskeniak.

Podľa súpisov obyvateľov v roku 1716 ostali so svojimi rodinami v Hladovke: Stanislav Šprlák, Adam Ťapajčík, Ján Chovančák, Adalbert Ťapajčík, Martin Gločák, Matej Grešák, Martin Šimaliak, Martin Kviatek, Jakub Škrabek, Matej Pavlačík, Tomáš Chudičák, Vavrinec Hladištiak, Juraj Petrák, Martin Kviatek, Jakub Chovančák, Ján Chovančák, Michal Gaštiak (Paštiak), Adalbert Šprlák, Adalbert Urbaniak, vdova po Matejovi Ďubašákovi a Michal Vetrík.

Sedliaci hospodárili trojpoľným systémom, ale v súpise sa uvádzalo, že pôda je neplodná, horská, kamenistá, pasienky nekvalitné. Na oráčiny jednej rale vysiali 35,3 meríc (vedier) obilia a z lúk zviezli 23 vozov sena. Dedina nevlastnila lesy, všetky patrili zemepánovi, avšak Oravské panstvo im predávalo zo svojich lesov drevnú hmotu.[11]

 

Chov domácich zvierat – rok 1745

Roľníci v tejto dobe chovali 43 koní, 239 kusov hovädzieho dobytka, 115 oviec, 23 kôz a 56 ošípaných. Drevorubačstvo a povozníctvo pre Oravské panstvo poskytovalo sedliakom zamestnanie a zárobok, aby mohli platiť dane obecné, cirkevné, štátne a zemepánovi na Oravský hrad. Vozili drevo z panských lesov, soľ do skladov, zásoby pre vojakov a cez zimu strúhali šindle, ktoré predávali na trhoch v Trstenej, Námestove, Tvrdošíne.

Tu zámerne zaraďujeme svedectvo richtára Ondreja Šprláka, ktoré bolo zaznamenané o 25 rokov neskôr – v roku 1770.

„Hladovka mala v roku 1770 65 roľníckych usadlostí. Na dvoch z nich žili vdovy. V septembri toho roku prišli do dediny stoliční úradníci, aby zaznamenali aktuálnu situáciu o živote v dedine. Richtár Ondrej Šprlák, obecný notár Martin Šprlák, prísažní Ján Kališák, Ján Brnaš, Matej Hutlas, Vojtech Šprlák, Matej Kubica a Martin Chovančák odpovedali na deväť otázok o Hladovke. Otázky sa stali základom pre nový súpis poddanských povinností, tzv. „Deväť bodov o Hladovke.“

Boli to tieto:
- Oravskému panstvu sa platili dane podľa starodávneho zvyku. Šoltýsi platili domovú daň 18 zl. a sedliaci 45 zl. Za kláty dreva 2 zl. a 25 gr., za drevo na kúrenie 3. zl a 15 gr., na panských hajdúchov 2 zl. a 94 gr., na daňových vyberačov 1. zl. a 60 gr., farnosti sa dával „deviatok,“ čo činilo 2 zl. na sv. Jána a 2 zl. na sv. Michala. Od oviec sa platilo 10 zl. a 80 gr., od dobytka 3 zl. a 37 gr., a od úľa 10 grajciarov.
- Tovar sa vozil na Oravský hrad a do krčmy v S. Hore, ktorú museli zdanení povinní upratovať a dodať štyri siahy dreva krčmárovi.
- Najbližšiu poštu mali v Trstenej, tam chodili aj na trhy predávať voly.
- Pasienkov pre dobytok mali dostatok, napájali ho v Jelešni.
- Na oráčiny vysievali hlavne ovos, menej žito, lebo im dozreli len tieto obilniny. Jačmeň a pšenicu nepestovali.
- Hospodárili trojpoľným systémom na raliach. Na jednu raľu vysiali ročne 480 bratislavských meríc (jedna merica = 62 litrov) obilia a z lúk zviezli dvadsaťjeden vozov suchého sena. Otavu (mládzu) nekosili.
- V záhradách pestovali bôb, zemiaky (repu) a kapustu.
- Pestovali viac konope, menej ľanu, vody na močidlách mali dostatok.
- V dedine mali na potoku mlyn. V zime im veľmi často voda zamŕzala. Vtedy chodievali mlieť obilie do Vitanovej alebo do Chocholova. Do obce viedla cesta z Poľska. Na hranici z Poľska kupovali „tovar pre seba lacnejšie“.

Ako nevýhody uvádza richtár Ondrej Šprlák to, že Poliaci sa im do chotára „vtískali a prekážky im robili.“ Chotár si museli hájiť aj od obyvateľov Suchej Hory, Vitanovej i Liesku. Pasienky mali prenajaté od oravského panstva a obyvatelia susedných dedín tam často neoprávnene zašli so stádom, vypásali im lúky, alebo z lesov pobrali drevo.

Nasledovali územné spory o chotárne hranice medzi obcami. Ondrej Šprlák uvádza ako príklady územné spory o chotárne hranice a pasienky v Tichej doline a poľane Čaplovka v rokoch 1765 – 1776. Vtedy oravský župan poveril úradníkov stoličnej sédrie - stoličného súdu Jozefa Kubínyiho a Jána Ambrózyho, aby vyriešili spory medzi obcami. Obyvatelia sa stretli s richtármi z Hladovky, Suchej Hory, Vitanovej, Liesku, Vitova, Chocholova, Čierneho Dunajca a ďalších obcí, vypočuli svedkov, preskúmali chotárne listiny a sporné miesta.[12]

 

Súpis rodín v roku 1773

Tento súpis uvádza osadníkov na šoltýskej rali a sedliakov na piatich sedliackych raliach. Na šoltýskej rali žilo 15 rodín: Martin Chovančák, Adalbert Greštiak, Matej Greštiak, Ján Tiraliak, Matej Ťreľák, Martin Urbaniak, Martin Chovančák, Martin Kazimír, Ján Hladovský, Matej Chovančák, Adalbert Chovančák, Martin Šprlák, Matej Šprlák, Adalbert Šprlák a Ján Chovančák. Títo platili Oravskému panstvu domovú daň 21 zlatých a za drevo 9 zlatých.

Medzi obyvateľov sedliackych ralí patrili: Matej Hutlas, Matej Ďubašák, Ján Pitek, Ján Kališák, Juraj Petrák, Michal Petrák, Tomáš Vrabek, Matej Haluška, Šimon Poliak, Matej Oravčan, Ján Šimaľa, Matej Šimaľa, Mikuláš Šimaľa, Matej Slosiarik, Matej Skečík, Matej Hrubčala, Michal Galuska, Michal Jatrica, Michal Šimala, Martin Kubica, Ján Kališiak- Hrubčo, Ján Brnušák, Ján Ťapaj, Martin Krivoň, Martin Viater, Ján Viater, Adalbert Šprlák, Ján Štet, Juraj Chudičák, Juraj Petraško, Martin Pastorek, Ján Kališiak ml., Adalbert Kubica, Martin Organ, Ján Galas st., Ján Galas ml., Juraj Čimhovec, Juraj Galas, Tomáš Pekelničák, Adalbert Petron, Martin Gažík, Michal Viatrik, Ondrej Šprlák, Ján Bonk, Adalbert Slosiarik, Ondrej Slosiar a Ján Brvotek. Títo sedliaci platili domovú daň 54 zl., za drevo, 82 zl., do hradnej kuchyne odovzdávali 54 kurčiat, 81 vajec, maslo, ryby. Pre zemepána robili 236 dní so záprahom alebo 472 dní bez záprahu (ručná práca). Rale sa v roku 1773 nazývali: 1. Šoltýska, 2. Penkalová, 3. Hlicová (alebo Jurisova), 4. Tešlová (alebo Šimaľova), 5. Janoškova (alebo Ťapajova), 6. Krivoňová (alebo Vyšnia).[13]

 

Zavedenie Tereziánskeho urbára v Hladovke

Stoliční úradníci Ján Okoličáni a Jozef Bajči vyhotovili súpis poddanských povinností pre Hladovku dňa 29. januára 1775. V tom čase bolo v obci 29 roľníckych usadlostí a 1185 dielov oráčin. Veľkosť lúk sa merala počtom koscov pričom v Hladovke mali lúky pre 99 koscov. Poddaní platili domovú daň 49 zl., deviatok 127 zl. a 65 gr., za palivové drevo 31 zl., odovzdávali 65 kurčiat, 377 vajec, 62 rýb, 13 holieb masla. Robotovali 1635 dní so záprahom a 3271 dní bez záprahu. Obyvatelia šoltýskej rale boli oslobodení od platenia naturálnych dávok a od robôt. Ak sa niektorý z nich oženil „na sedliacku raľu,“ stratil všetky výhody.

V roku 1795 obec Hladovka uzavrela dohodu s mestom Trstená, že dodajú na opravu mestského domu 5000 šindľov. Cenu stanovili na 7 zl. za tisíc šindľov. Hladovčania dodali mestečku šindle, avšak mestský richtár Matej Cirul bol ochotný zaplatiť len 5 zl. za tisíc šindľov. Obec Hladovka zažalovala mestečko Trstená a o spore rozhodoval Ján Vilček, prísediaci Oravskej súdnej stolice. Vydal rozhodnutie, podľa ktorého malo mesto zaplatiť za prevzaté šindle 40 zl. obci Hladovka.[14]

 

Hladovka v roku 1837

Stoliční úradníci Maximilán Zmeškal, Ferdinand Zmeškal, Ignác Vilček a Anton Divéky prišli do Hladovky v júni 1837. Vyhotovili súpis rodín, daní a robôt. Na šoltýskej rali žili s rodinami: Martin Grešák, Juraj Grešák, Ján Grešák, Tomáš Grešák, Martin Chovančák, Matej Petrej, Daniel Biely, Ján Purdiš (alias Furdiš), Ján Trčík, Martin Uličný, Ján Palivoda, Martin Galaščík, Jozef Oleš, Adam Mačaga, Martin Kudlaňa, Ondrej Puk, Ján Tirala, Matej Tirala, Tomáš Tirala, Juraj Vrobel, Ondrej Vrobel, Ondrej Vrobel ml., Martin Grant, Juraj Šramek, Ján Buš, Jozef Buš, Matej Buš, Ignác Šperlág, Matej Šperlag (Šprlák), Martin Šperlag, Matej Šprlák, Jozef Šperlák, Tomáš Šperlág, vdova po Jánovi Šperlákovi, Ignác Uličný, Matúš Puk, vdova po Matejovi Pukovi, Tomáš Puk st., Tomáš Puk ml., a Matej Pucek.

Na sedliackych raliach žili s rodinami: Martin Galas, Martin Hrubizna, Ján Buošek, Martin Pekelničan, Matej Stafirek, Martin Jurík, Ján Šimala, Martin Šimala, Ján Chveja, Ignác Šperlák, Ván Vivjak, Jakub Jaš, Matej Petrák, Matej Škrabek, Jozef Škrabek, Matej Pastorek, Ján Gonšor, Martin Štajer, Jural Slosár, Jozef Hutlas, Matej Galas, Matej Šikyňa, Tomáš Galis, Martin Gazdík, Ján Kluba, Juraj Kluba, Juraj Ťapaj, Ján Ťapaj, Matej Ťapaj, Adam Kubica, Martin Kalis, Ján Štec, Martin Šperlág st., Matej Mondák, Juraj Bonk, Matej Brotek, Ján Brotek, Matej Pikula, Matej Petrek, Ján Fegel, Matej Buš, Matej Čimhovec, Matej Škec, Martin Kudlančík, Matej Kisel, Ján Purčin, Ján Kovalík, Matej Kluba, Ján Ťapaj, Matej Ťapaj, Martin Osisek, vdova po Jánovi Osisekovi, Ondrej Brnušák, Ján Brnušák,Ján Kubica, Ján Galuska, Martin Galuska, Tomáš Puk, Matej Puček, Martin Buotek, Ján Slosár, Martin Šprlák ml., Martin Kubica ml., Ignác Klacek, Jozef Galas, Martin Galas, Ján Galas, Martin Kubica, Martin Ondriš, Ondrej Vojtašek, Ondrej Ťapaj, vdova po Martinovi Ťapajovi, Juraj Purčin, Ján Purčin, Ján Pokloň, Matej Hrubec, Ján Viater, Martin Ťapaj, Matej Pekelničan, Martin Galaštík, Ignác Galas, Ján Šimaľa, Ján Šimaľa ml., Ondrej Jurík, Ondrej Sajdák, Matej Kalis, Jakub Ivaniak, Matej Vivják, Matej Oravčík, Ján Puk, Ján Pravinek, Matej Hutlas, Matej Kuč, vdova po Jánovi Šprlákovi, Ján Mantek, Martin Mantek, Tomáš Kudlana, Ondrej Šimala, Matej Šimala, Juraj Majdalek, a Ján Šimala.

Sedliackych gruntov bolo 23 päťosmín a robota vypočítaná na 1275 dní so záprahom a 2551 dní bez záprahu (ručné roboty). Sedliaci zo sedliackych ralí platili panstvu daň 97 zl., deviatok 34 zl. a 50 gr. a platili aj za palivové drevo.[15]

 

Richtári, notári, prísažní v Hladovke v XIX. storočí.

Tereziánsky urbár zrušil inštitút dedičných richtárov zo šoltýskej rale a zaviedol voľbu richtára a prísažných – každoročne. Voľby sa konali po skončení jesenných poľných prác koncom novembra alebo začiatkom decembra a po zrušení poddanstva sa presunuli na január. Volebné právo mali len majitelia pôdy, teda gazdovia. Ženy nevolili, nevolili ani bezzemkovia, ani Židia. Každá raľa volila do obecného výboru svojho zástupcu.

V XIX. storočí (nie všetky roky, nie všetky funkcie) volili Hladovčania nasledovne:
1819 - richtár Ján Petrek, notár Ján Palivoda, prísažný Matej Chovančák;
1820 - richtár Ondrej Ťapaj, notár Ján Palivoda, prísažný Ján Šprlák;
1821 -1823 - richtár Martin Chovančák, notár Ján Grešák, prísažný Ondrej Ťapaj;
1829 - richtár Martin Šperlág, notár Ján Palivoda, prísažný Matej Chovančák;
1833 - richtár Martin Chovančák;
1846 - richtár Martin Šimala;
1848 - richtár Ignác Šprlág, notár Ján Greščák, prísažný Martin Kubica, poľní hájnici - Martin Gallas a Jozef Šprlág, lesní hájnici - Tomáš Puk a Matej Hutlas;
1849 – 1950 - richtár Ignác Šperlág, notár Ján Greščák, prísažný Matej Kallis, lesný hájnik Matej Hutlas, poľní hájnici Matej Ondriš a Martin Kudlančík, obecný nočný vartáš (strážnik) v roku 1849 Daniel Biely a v roku 1850 Daniel Chovančák, kostolník Ján Palivoda;
1851 - richtár Martin Kubica, notár Ján Greščák, prísažný Martin Šimala, lesný hájnik Matej Hutlas, poľní hájnici Martin Galas a Martin Kudlančák, kostolník Ján Brnušák, obecný nočný strážnik Daniel Chovančák;
1855 - 1856 - richtár Ján Brnušák, prísažný Ján Jaš a Matej Šprlág, Ján Hutlas, Matej Greščák, hájnici Matej Bugaj, Tomáš Brnušák a Jozef Osisek;
1859 - 1860 - richtár Ján Šimala, poštový doručovateľ Adam Greščák, prísažní Anton Šprlák, Matej Kalis, Jozef Hutlas, Ján Greščák, Ján Brnušák, Matej Šprlák, Martin Ondrej Zeman, Ján Mantek, Matej Botek, Martin Kubica a Štefan Ťapaj. Lesný hájnik Matej Pikula, učiteľ Jozef Arvay, kostolník Ján Brnušák.
V nasledujúcih rokoch boli richtármi v obci Hladovka: Ján Šimaľa (1861 - 1865), Ján Hudík (1868), Matej Kalis (1868 - 1870), Ján Petrek (1875 - 1876), Ján Drozd (1880), Matej Kalis – Gulčík (1893, 1894), Ján Brnušák (1893 – 1905).

Pôrodné babice: Katarína Furdišová a Žofia Puková (1848 – 1855). V roku 1856 bola babicou Žofia Šprláková a v roku 1859 Anna Bušová.[16]

 

Chotárne hranice Hladovky v roku 1850

Po zrušení poddanstva sa dňa 20. 10. 1850 v Hladovke konalo zameranie chotára dediny, pri ktorom sa zišli zástupcovia susedných obcí, aby rozhodnutie bolo spravodlivé. Zameriavacie práce viedol lesný majster Oravského panstva Martin Šperlágh, rodák z Hladovky. V odbornej komisii pre určenie chotárnych hraníc sa zúčastnili z Hladovky: Daniel Chovančák, Ján Brnušák, Ján Šimala, Martin Šimala, Ondrej Šprlák, Matej Pastorek z Liesku, Ján Domin, Matej Marmoľ, Tomáš Žovčák, Matej Snopek, Ján Bucek, Matej Kuráň, z Vitanovej Imrich Dreveniak, Matej Šimaniak, Ján Noga, zo Suchej Hory Ján Brnušák, Martin Kovaľ, Martin Oklapek, Matej Juristi, Matej Prišek, Juraj Oklapek, z Chyžného Štefan Širošík, Tomáš Baraniak, Martin Latiak, Ignác Capiak a z Jablonky Jozef Paňák, Ján Šperlák, Ján Záhora, Ján Palcirák, Ignác Pištok. Prešli cez chotárnu hranicu systémom krokovania a určili presné chotárne znaky (méty, kopčeky), bolo ich 108. Chotár obce Hladovka meral 15.239 krokov. Prvý hraničný kopec bol na vŕšku povyše kaplnky sv. Jána a cintorína, odtiaľ hranica viedla na východ, cez cestu k močiaru, ďalej k potoku Ladvicemu pomedzi hladovské a vitanovské role nazývané Desčanka k Bučinke. Na ľavej strane boli hladovské oráčiny, a na pravej vitanovský pasienok. Hranica pokračovala popri potokoch Gablikovskom a Gratkovskom ku potoku Jelešná, popod Mučkovú k Bučinskému potoku, Kanovskému potoku, ponad Kopanice, cestou ku Tvorkovému potoku, ďalej k Červenému potoku, odtiaľ k Borom pomedzi suchohorské role a hladovský pasienok. Ďalej chotárna hranica oddeľovala Hladovku od obcí Chyžné a Jablonka medzi lokalitami Zimný Brod, popri chyžňanskom a hladovskom lese. Za Prervaným, popri Tokarskom potoku, panskom lese, Ďobašovskom potoku, Jelešnej, popod Laziská, popri Tvorkovom potoku, Dolu mostovým, popri ceste ku Kamennému.[17]

 

Súpis rodín v Hladovke 1860

Po zrušení poddanstva Oravské panstvo uzavrelo dohodu s bývalými poddanými v Hladovke o vlastníctve pôdy, lesov, ciest a potokov. Obyvatelia sa stali vlastníkmi pôdy a podľa veľkosti nehnuteľnosti dostali podiely v lesoch. Lesní podielnici neskoršie založili spolok bývalých urbarialistov a na valných zhromaždeniach rozhodovali o ťažbe dreva, predaji a rozdelení zisku. Medzi prvých majiteľov lesných podielov v Hladovke patrili: Martin Galas, Martin Buš, Matej Puk, Matej Stafirek, Martin Jurík, Ján Balčan, Ondrej Šimala, Matej Greščák, Jozef Greščák, Ján Ondrej, Adam Greščák, Martin Kudlaňa, Jozef Šperlágh, Tomáš Vrubeľ (Vrobel), Ján Vrubeľ, Ján Jaš, Ignác Jaš, Matej Kisal, Matej Šperlágh, Jozef Šperlágh, Ján Šimala, Ján Sajdák, Jozef Siekla, Ján Pitek, Ján Oleš, Martin Fudala, Ján Greš, Juraj Fudaľa, Ján Sajdák, Matej Pastorek, Martin Vrubeľ, Ján Štajer, Juraj Copák, Matej Copák, Ján Leš, Jozef Hutlas, Martin Hurkot, Katarína Bušová, Matej Galčík, Ignác Gazdík, Ján Kováč, Ján Kluba, Ján Ťapaj, Ignác Ťapaj, Štefan Ťapaj, Matej Ťapaj, Ján Kubica, Martin Kubica, Martin Kalis, Ján Kalis, Matej Adamec, Ján Bonk, Ján Buotek, Matej Buotek, Ján Pikula, Matej Pikula, Matej Petrek, Matej Chovančák, Matej Fideľ, Martin Buš, Ján Šperla, Ján Puk, Matej Bugaj, Anna Kaldančerová, Martin Skeľ, Matej Kisel, Ján Ošesek, Mária Kováčová, Martin Hrubec, Jozef Ošešek, Tomáš Brnušák, Martin Ošisek, Ján Marčinák, Martin Kubica, Mária Hrubiznová, Jozef Puk, Matej Puk, Matej Bédzis, Jakub Jakubiec, Ján Brnušák, Martin Kubica, Matej Ťapaj, Martin Ťapaj, Tomáš Janošik, Martin Hrubec, Martin Viater, Verona Viaterová, Jozef Krant, Matej Kiľof, Martin Brnušák, Ján Drahulčík, Matej Galas, Martin Hudák, Ján Organ, Martin Kalis, Matej Huba, Matej Vivjak, Ján Vivjalčík, Ján Adamec, Matej Puk, Matej Hutlas, Tomáš Kutis, Jozef Kutis, Martin Šperlág, Matej Chmenia, Martin Ondrej, Ján Bedzis, Ján Mantek, Matej Vrubeľ, Martin Grand, Martin Vrubeľ, Ján Chovančák, Ján Šimaľa, Juraj Šimaľa, Ján Oleš, Michal Cimerman, Matej Šimala.[18]

 

Hladovka v druhej polovici XIX. storočia

Situácia po Tereziánskych reformách

Hospodárske, politické a spoločenské udalosti po reformách Márie Terézie sú všeobecne známe. Menej známe je, že Urbárska regulácia začínala už v roku 1770. Jej veľkým nedostatkom bolo to, že panovníčka Mária Terézia ju zverila inštitúciám, ktoré mali záujem na tom, aby najväčšie zaťaženie dopadlo na poddanské obyvateľstvo. Touto inštitúciou bola šľachta v Oravskej stolici a Oravský komposesorát. Vymenovaná komisia začlenila pre urbársku reguláciu oravské obce do štyroch akostných tried.[19]

Hladovka mala do roku 1774 - 4,1/2 rale. Po uvedenej regulácii sa ich počet zvýšil na 23,5/8. Tým stúpli obecné dávky pre obec až päťnásobne. Poddanské obce s takouto reguláciou nesúhlasili. Panovníčka nariadila prepracovať urbárske regulácie. Šľachta sa nemienila vzdať svojho pôvodného návrhu. Až vládny komisár František Balaša usmernil regulácie do konečnej podoby, aby došlo ku konsenzu medzi spornými stranami. Takže Tereziánsky kataster bol schválený 1. 10. 1784 všeobecným zhromaždením šľachty Oravskej stolice.

Ilúzie sa čoskoro začali rozplývať, nespokojnosť poddaných rástla z roka na rok. Ich listy adresované vrchnosti aj panovníčke z rokov 1775 - 1776 odkrývajú hlbokú hospodársku a duchovnú krízu drobných ľudí žijúcich na posledných priečkach diferencovanej spoločnosti.[20]

Po listoch prichádzajú aj a iné formy odporu. Odbojníci v rôznych častiach Oravy sú súdení na „jednoročnú robotu v ktorejkoľvek určenej pevnosti,“ alebo na „80 úderov palicou.“

Oravská stolica mala takmer všetku pôdu koncentrovanú v rukách jedného zemepána. Na jeho vôli „visel“ osud poddaných, ktorých bolo v tom čase vyše 43.000. Začína narastať počet bezzemkov. „Vývoj išiel tak, akoby v XV. storočí bolo priemerom jedna raľa na jednu rodinu, v XVI. storočí už len 1/2 rale, v XVII. storočí 1/4 rale, v XVIII. storočí 1/8 rale a v XIX. storočí dospel vývoj k 1/16 na jednu rodinu.“[21]

Roboty sa neustále stupňovali, ochudobňovanie pokračovalo. Boli to povinné práce, dane, tlaky súdnej stolice, zvyšovanie povinných robotných dní v urbári, stoliční úradníci pod rôznymi zámienkami prideľovali ďalšie povinnosti, trestalo sa prácou pre panstvo, predpísané roboty sa zvyšovali niekoľkonásobne, stupňovali sa lesné roboty, furmanky, pribúdali kalamity...

Richtári začínali svoje sťažnosti slovami:

„Slovutné panstvo zámecké! nemame juž jiného ufani krem Pána Boha my, ubohi panski poddani, kterí byvše tak od Pana Boha navštivení, že juš nemožnej veci nam pri živote zostavat...“[22]

Príčinami boli neúrodné roky, množili sa dlžoby voči zámockému panstvu a štátu, pridružoval sa dlhodobý „sprievodca“ chudobného a zúfalého človeka – alkohol - zvyšovala sa jeho konzumácia.
Po Uhorskom sneme 1790/1791 sa podmienky pre roľníctvo zlepšili. Ale pôda, napriek zrušeniu nevoľníctva, zostáva v rukách pánov až do roku 1848. Hornooravskí roľníci zvyšovali svoje „dôchodky“ obchodom. Obchodovali s priadzou, plátnom, ľanom, atď.[23] Zbohatli teda jednotlivci, ktorí vynikali podnikateľskými schopnosťami.

Koncom XIX. storočia bola Orava rezervoárom lacných pracovných síl. Nemajetní nenachádzali trvalejšie zamestnanie. Trh práce vtedy neexistoval. Príležitosťou boli len „sezónne žatevné, lesné, banícke a iné práce“. Zástupy ľudí putovali „na Dolnú zem“. Poveternostné a požiarne kalamity či epidémie si vyžiadali stovky obetí. Z Poľska prišiel mor. Postihol aj severnú Oravu - za rok zomrelo 1436 ľudí, 1919 bolo nakazených. Povodeň na severnej Orave v roku 1813 bola taká veľká, že zahynulo 180 ľudí, 7.000 kusov dobytka, boli zničené mnohé cesty, mosty, prišiel dobytčí mor a v roku 1831 aj cholera. Sucho, neúrody, krupobitie poznačilo aj rok 1845 – 1847. Vytĺklo a vymlátilo obilie, zemiaky vyhnili, čoho následkom bola dyzentéria (hnačky).

 

Inovácia urbárskych zákonov

Nové urbárske zákony rozširovali dispozičné právo poddaných. Poddaný mohol pri odchode od zemepána predať nehnuteľnosť, predať užívacie právo v usadlosti, mohol sa odsťahovať, ak nemal od zemepána prepúšťací list, mohla tak urobiť stolica, zrušili sa poddanské furmanky trvajúce viac ako dva dni.
Spory s Oravským panstvom viedli takmer všetky obce. Pribúdalo sťažností. Zámocké panstvo zasahovalo vždy do práv roľníkov.
Posledných dvadsať rokov pred 1848 rokom nastalo jedno z najbolestnejších krízových období. Pokračovala migrácia, úteky z vlastných domovov. Už v roku 1840 sa húfne sťahovala vyše stovka rodín preč z nehostinného a neúrodného kraja Oravy. Roky 1845 - 1847 priviedli roľníkov a želiarov do neuveriteľnej biedy. V roku 1846 na Orave z rôznych príčin, najčastejšie kvôli biede zomrelo 3.200 ľudí. V roku 1846 v treskúcej a dlhej zime vysťahovalci putovali „na Juh“ do Banátu, na „Dolnú zem“. Mnohí cestu neprežili, zomierali od hladu. Zmorení, neschopní fyzickej práce. Keď prišli pred brány veľké mesta (k Budapešti), stráže ich nevpúšťali za brány mesta „pre ich strašný výzor.“ Ďalšia vlna vysťahovalectva (tiež do Banátu) začínala po roku 1847.

Mnoho škôd zapríčinila aj vojna proti Napoleonovi. Kontingenty boli na dennom poriadku. Seno, ovos, stavby ciest (napríklad cesta údolím Oravy od Poľska do Kraľovian), vyberajú sa almužny pre zničené obce, ak prídu do dediny husári, musí ich obec ubytovať a stravovať, zvyšujú sa nároky na „vojenskú daň“, vyrubuje sa daň z remesiel. Kráľovské vojsko sa rozmiestňuje po dolinách na letný, či zimný pobyt.
Nastala hospodárska vyčerpanosť Oravy, ktorá prešla do nespokojnosti poddaných, do neúcty proti vrchnosti, proti uvoľnenosti mravov. Pridávali sa krádeže, lokálne bitky.
Vzniká protifeudálny odboj – rozšírilo sa zbojníctvo. Začali hony na zbojníkov, ktoré trvali s väčšou či menšou silou až do začiatku XIX. storočia. Na oravsko-poľskom pomedzí pôsobili mnohé zbojnícke skupiny. Ján Ambrózi z Malého Bysterca popisoval zbojníkov takto: „Všetci mali flinty, valašky, dlhé nože, prvý z nich aj pár pištolí...“ [24]

 

Život dediny

V druhej polovici XIX. storočia obce síce vystupovali ako verejnoprávne inštitúcie, no stále boli vystavené ľubovôli zemepána. Predstaviteľom „dedinského úradu“ bol richtár. Ťažká to a nevďačná robota. Kandidáti na richtára sa jej bránili a niekedy ju museli donútením prijať. Obecný richtár mal mnoho povinností. V menších sporoch musel byť sudcom, ale jeho postavenie voči vrchnosti nebolo nikdy závideniahodné. Za neplnenie panských nariadení mohol byť richtár palicovaný, ba aj väznený.[25] Palicovanie richtárov bolo bežnou záležitosťou v obciach i v malých mestečkách. Preto sa zavádza aj „poradové richtárstvo.“ Každý rok si richtársku palicu vymieňali susedia z domu do domu, ako kedysi noční vartáši. Prísažní (starší) – to boli dedinskí úradníci. Ich počet sa určoval podľa veľkosti obce. Pomocou prísažných richtár vyberal panské cenzusy - štátne, stoličné dane, dozor nad vykonávaním vrchnostenských nariadení, plnenie inštrukcií slúžnodvorských a úradov, nariadenia zemských daní, stolice, cisára, kráľa, úradov... Bolo toho veľa za málo peňazí.

Vnútorný život obce bol komplikovaný. Fajčiari to mali ťažké už aj v tejto dobe. Doma sa fajčiť nesmelo kvôli požiarom, vonku, na ulici tiež nie. Kartári boli prísne sledovaní. Tehotnosť žien takisto. Dievka, ktorá si nezachovala panenstvo, musela byť vyhnaná z dediny. Finančné aj telesné tresty boli za nedodržanie osevného plánu obce. Boli stanovené termíny kedy treba zbierať kapustu, kedy zemiaky, opadané lístie, či burgyňu.

Pozitívnou činnosťou bol rozvoj tkáčstva, pestovanie ľanu, tkanie plátna, farbenie plátna vo Veličnej. Gorali vyrábali veľmi dobré plátno. V minulosti chodili predávať plátno až do arabských krajín. Tam boli platidlom mušličky z mora. Môžeme predpokladať, že ich na goralský klobúk dostali odtiaľ. Niektorí gorali boli samoľúbi a aby všetci videli akí sú bohatí, vyzdobili si klobúk mušľami z teplých morí.

Sever Oravy bol charakteristický ovčiarstvom, ktoré prekonalo čas, mnohé zmeny v štáte, v spoločnosti. Dodnes má svoje miesto v živote modernej dediny ležiacej v podhorí oravských vrchov.

Ovčiarstvo mnohostranne ovplyvnilo život a kultúru oravskej dediny. Vďaka ovčiarstvu sa rozvíjalo mnoho remesiel. Na chov oviec sa využívali hole (pasenie nad pásom lesnej vegetácie) a pasienky (spodné pásmo lesov, ktoré vznikali klčovaním a patrili urbáru alebo pašienkovému spoločenstvu). Koliba bola ubytovňou bačov, pastierov, valachov, honelníkov a dlhé desaťročia mala takmer nemenné znaky.

Sprievodným javom ovčiarstva bol obchod s hotovými výrobkami. Valaské ovce – Valašky - sa kupovali na ovčích trhoch, najčastejšie od banátskych kupcov, ktorí navštevovali trhy susedných oblastí Liptova, Oravy, aj Zvolenskej stolice. Ešte na začiatku XX. storočia takéto trhy bývali „na táloch“ - na veľkých lúkach. Ovčiarstvo sa stalo dôležitým hospodárskym činiteľom aj na Orave. Dodnes v trhovom hospodárstve prežilo a ovce sa pasú u súkromníkov, bačovia sú vyhľadávaní, družstvá, ktoré prežili do dnešných dní, dodržiavajú tradície.

Najcennejším produktom v ovčiarstve bola vlna. Dala základ súkenníctvu. Začínalo v dobe bronzovej, trvalo do XIX. storočia. Jemné súkno sa dovážalo z Rakúska, z Česka, zo západoeurópskych krajín. Slovenskí výrobcovia vyrábali skôr pre domáce obyvateľstvo, prípadne pre krajčírov, výrobcov halien, súkenných nohavíc, a pod. Krosná boli na dedine takmer v každom dome. Gazdiné po utkaní dávali súkno na valchy (stupy), ktoré pod stále tečúcou vodou súkno ubíjali, zhusťovali na základný súkenný materiál na výrobu halien, kapcov, papúč, nohavíc, a pod. Valchármi boli spravidla roľníci bez výučného listu, ktorí toto remeslo „podedili“ po svojich otcoch. Valchy boli v podhorských obciach, k Hladovke najbližšie vo Vitanovej, Podbieli, Zuberci, Habovke, Oravskom Bielom Potoku. Do polovice XX. storočia sa udržalo aj kováčske remeslo aj so svojou technikou spracovania výrobkov. V Hladovke bol známym kováčom Martin Greš. Kováči boli obecní, panskí, samostatní, vyučení, aj samoukovia a špecializovali sa na podkúvačov (statku a koní), vozových kováčov, kočovných, pluhových a iných. Boli pre roľníkov veľmi dôležití. Vyrábali a opravovali všetko poľnohospodárske náradie, zabezpečovali „obutie kolies,“ vybavenie vozov doštinákov i drabiniakov. Každý mal svojich zákazníkov. Nemuseli to byť len roľníci z obce, často to boli aj obyvatelia z okolia. Mnohí vedeli čítať, písať, počítať, chodili na „kováčske vandrovky,“ boli vzdelaní, požívali všeobecnú vážnosť. Mnohí boli obecnými veterinármi, vedeli liečiť choroby statku, hnisavé zápaly nôh dobytka, koní... Kováč bol popri kňazovi, učiteľovi, notárovi, dôležitou osobnosťou dediny.

Nedeľa na salaši, 1973

Spomalenie vývoja

Po roku 1827 sa populačný vývin spomaľoval. Počet obyvateľov Oravy klesol z 290.882 na 88.640 obyvateľov a do roku 1910 až na 78.675 obyvateľov. Netýkalo sa to len obcí, ale aj miest. V uvedených rokoch išlo v Trstenej o stratu až o 16% obyvateľstva. V Tvrdošíne a v Námestove sa tento stav „udržiaval“ na rovnakej úrovni. Príčinou bola prehlbujúca sa kríza uhorského feudálneho systému, neprenikala k nám manufaktúrna a priemyselná výroba, osemdesiat tisíc poddaných z celkového počtu 87.000 obyvateľov Oravy si muselo zabezpečovať obživu v poľnohospodárstve, pôda sa dedením neustále drobí, produkcia poddanských hospodárstiev stagnuje, životná úroveň sa desaťročia nemení, pravidelne sa opakujúca podvýživa a s ňou spojené choroby, daňové zaťaženie v čase vojen vždy stúpa, roky úrody sú vzácne, pribúdajú kalamity, nákazlivé choroby ľudí aj statku. V Uhorsku sa z tisícky novorodencov dožívala piatich rokov len polovička detí!

Stagnáciu populačného rastu na Orave zapríčinila aj migrácia ľudí do iných území Uhorska.

Príliv ľudí bol nebadateľný a ak aj bol, tak na Oravu prišlo len niekoľko stoviek Židov zo susednej Haliče. V roku 1624 bol na Orave jediný Žid – Jakub Žydek v Tvrdošíne, ktorý nemal ani svoj dom. Ich príliv nastal až vtedy, keď hradné panstvo začalo svoje regálne práva predávať, či dávať do prenájmu, aby zvýšilo svoje dôchodky...[26]

 

Urbár - želiari a roľníci

Poddanské urbárske roľníctvo bolo najvýraznejšou zložkou obyvateľstva na Orave (až 52 %!) Poddanými boli roľníci a želiari. Roľník a poddaní sa stali hlavnými pracovnými silami, ktoré vydržiavali feudálny štát. Pred rokom 1848 stagnovalo tradičné plátenníctvo. Doplnkové zamestnania neexistujú. Z oravského severu značná časť ľudí odchádza za obživou do Poľska.[27]

Úteky poddaných nadobúdali veľké rozmery od jari 1847. Oravská župa až po odchodoch celých rodín z Oravy hľadala možnosti ako pomôcť najbiednejším rodinám.

 

Rozpad Rakúsko-Uhorska, vznik Československa

Situácia na Orave

Táto historicky základná otázka pre Slovensko začína ďaleko pred rokom 1918 a siaha až do príchodu našich slovanských predkov. Determináciou tohto vzťahu sú geografická poloha, hospodárske väzby, historické súvislosti, súvislosti politické, etnická príbuznosť našich národov. Ide o kontext uhorsko-poľských vzťahov, presnejšie o kontext veľkomoravsko-poľských vzťahov.

Pomer Slovákov a Poliakov je charakterizovaný dvomi skutočnosťami. Jedna z nich je tá, že obaja patríme k slovanskej skupine indoeurópskych národov a že sme si mentalitou, národnou povahou i rečou veľmi blízki. Druhá, že sme od nepamäti susedia.
Dejiny nám ukazujú, že tento pomer blízkych národov bol dobrý, ba v niektorých obdobiach srdečný. Okrem toho aj podobné osudy zbližovali Slovákov a Poliakov. Cez značný čas minulosti boli porobení nielen Poliaci ale aj Slováci, Náboženská príslušnosť oboch národov je podobná, väčšina je rímskokatolícka. 
Prvé historicky doložené styky Slovákov s Poliakmi siahajú až do čias Veľkej Moravy, i keď o týchto vzťahoch nič bližšie nevieme. V XI. Hlave Legendy o Sv. Metodovi čítame: „Pohanské knieža silné veľmi a sídliace na Visle, rúhalo sa kresťanom a trýznilo ich. I pošľúc k nemu Metod, povedal: Dobre Ti pokrstiť sa synu, dobrovoľne na svojej zemi, aby si zajatý, nútene pokrstený nebol na cudzej zemi a spomenieš si na mňa - čo sa i stalo.“
Kultúrny a náboženský význam Nitry v strednej Európe nebol vždy dostatočne zdôraznený a ozrejmený.
Zvábení povesťou Nitry prišli do našich krajov z oblasti Malopoľska sv. Svorad a Benedikt. Účinkovali medzi slovenským ľudom tak, že sa stali slovenskými národnými svätcami.

Jagelónska univerzita v Krakove založená 1364, mala tiež veľký význam pre slovensko-poľské styky. V XV. až XVIII. storočí tu študovalo viac ako 200 slovenských študentov.[28] Ich prostredníctvom preniká k nám poľská kultúra a poľské slovo.
Dôkazom kultúrneho vplývu Krakovskej univerzity na slovenský život v Uhorsku je záujem o poľskú knihu a s umením príbuzných staviteľských a rezbárských pamiatok v mestách Krakov – Levoča - Banská Bystrica.
Pravdaže, nielen literárne, vedecké a staviteľské momenty zbližovali oba národy. Vzájomnosť uplatňovali aj prakticky. Z okolia Nového Targu a Sandecka chodil ľud na púte do slovenských miest: Veľkej Frankovej, na Staré Hory, do Trstenej, Levoče, Starej Ľubovne, Liptovského Mikuláša a Podolínca, kde za čias Metternichových poľská mládež húfne navštevovala tamojšie piaristické školy.
Slováci naproti tomu chodievali na púte do poľského Ludžmiera pri Novom Targu, na Kalvariu Źebrzydowsku do Krakova, Mogily a Czenstochowej.
Od najstarších čias zbližovali poľský a slovenský ľud aj obchodné styky. Z Poľska sa dovážala do Uhorska hlavne soľ z Bochne a z Wieliczky, olovo, ryby... Z Uhorska do Poľska zase víno a meď. Tento výmenný obchod kvitol hlavne v XIV. - XVII. storočí.
V tomto smere prispeli k zblíženiu aj slávne trhy v Poľsku - v Czarnom Dunajci, v Novom Targu, v Novom a Starom Sączi, Grybowe, Muszyne, na Slovensku v Trstenej na Orave, v Kežmarku, v Spišskej Belej, v Starej Ľubovni a v Podolínci.
Okrem uvedeného nás zbližovali aj sociálne momenty. Chudobnejší ľud z poľského Podhalia koncom septembra robieval celé nájazdy na Slovensko za živnosťou pre seba a svoj statok. V čase senokosby a žatvy prišli celé výpravy poľských sezónnych robotníkov na roboty do úrodných slovenských krajov.

Slovenskí plátenkári, šafránci, olejkári, drotári, sklári, čipkári, hrnčiari a i., zase zaplavovali svojim tovarom skoro celé Poľsko. Mnohí z týchto podnikateľov sa usadili v poľských mestách vo Ľvove, v Tarnove, Przemysli, Krakove, ba aj vo Varšave. Niektorí z nich veľmi zbohatli. Napríklad Országhovci a najmä Chovančakovci mali vo Varšave obchody svetového významu.

Môžeme povedať bez skresľovania histórie, že slovenský a poľský ľud v minulosti si vlastne ani neuvedomovali svoju národnú odlišnosť. Priateľstvo so Slovákmi pestovali napr. aj riaditeľ gymnázia Roman Zawilñski, autor známeho diela: Slowacy, ich źicie i lieratura, riaditeľ Ján Magiera, prof. Wł. Szemkowicz, docent Wł. Bobek, kanonik Bílek, G. Smolski, a i.

Slováci tiež odplácali poľské priateľstvo. Hviezdoslav nielen prekladal z poľskej literatúry, ale aj udržoval s poľskými literátmi čulé styky, podobne ako K. Stodola, Andrej Hlinka, P. Bella - Horal, Andrej Halaša, Jozef Škultéty, Andrej Kmeť.

Keď sa rozprúdila protireformácia na Orave, potrebovali cirkevné vrchnosti k jej naplneniu katolíckych kňazov. Keďže Slovákov ani Čechov nebolo, predstavení cirkvi s povolením panovníckeho dvora povolali na výpomoc poľských kňazov. Títo pôsobili najmä v pohraničnom pásme Oravy, spovedali, modlili sa i Slovo Božie hlásali po poľsky. Rozširovaím poľských kníh ľuďom na našom území približovali poľštinu. Viac, ako 40 rokov trvala táto činnosť kňazov na Orave. Potom navštívila Oravu jezuitská misia z Krakova, ktorá vo svojej relácii opísala nielen náboženský stav ľudu, ale aj niekoľko náznakov o jeho národných pomeroch. Na ľud hornej Oravy hľadela okom horlivého misionára poľskej národnosti, feudálneho vzdelanca, ale s postojom povýšeného krakovského mešťana voči chudobným horským obyvateľom. Relácia udávala, že 13 oravských dedín susedí s Poľskom, v skutočnosti bolo tých obcí viac. Obyvatelia, o ktorých jezuitská relácia na hornej Orave hovorí, že boli Poliakmi v očiach poľských kňazov len preto, že do svojho slovníka prebrali veľa nových poľských slov.[29]

Svoj názor vyjadril aj jeden z najlepších znalcov etnografických, národopisných a zemepisných pomerov územia učenec Matej Bel - Funtík vo svojom diele Kompendium Hungarie geograficum, vydanom v Bratislave v roku 1753, ktorý žil a začal písať svoju prácu v tých časoch, keď krakovskí jezuiti podávali svoju reláciu o obyvateľoch Oravy. M. Bel ich nepokladal za príslušníkov iných národností, ale ich vyhlasoval za Slávov - Slovákov, ktorí do svojej reči prevzali veľa slov z poľštiny.

Oravský rodák Ján Čaplovič napísal v roku 1829 vo svojom diele Gemülde von Ungarn o oravských dedinách: „Všetko je rovnako čisto slovenské“ A slovenský zemepisec z XVIII. storočia E. Bartolomeides vo svojom diele Geografia v roku 1798 uviedol: „Obyvatelé gsou Slováci.“ E Fényes v práci Magyarországh geografiai szótára z roku 1851 označuje všetky oravské obce ako „tóth falu,“ t. j. slovenské, ale ani jednu ako inonárodnú. V. Hornyanszky vo svojom Geografickom lexikóne (rok 1864) uvádza každú obec na Orave ako „slawiteches dorf.“ Štatistické údaje z roku 1891 udávajú, že na Orave bolo 81.600 Slovákov, 1918 Nemcov, 773 Maďarov, 52l príslušníkov iných národností. Podobný pomer tých istých národností bol aj pri sčítaní ľudu v roku 1900 [30]

Popri všetkých polonizujúcich činiteľoch bolo závažným momentom pripojenie Haliče (1769) k Rakúsko-Uhorsku Po otvorení hraníc nastal medzi obyvateľstvom čulý pohraničný styk. Vzájomne sa ovplyvňovala reč, vytvorili sa nové obchodné spojenia, rodinné vzťahy, obyvateľom bolo dovolené sťahovať sa z poľskej Haliče na Slovensko, alebo aj ďalej, do Uhorska. Bolo to vlastne 150 rokov trvajúce spolužitie Slovákov s Poliakmi v jednom štáte, v ktorom Poliaci mali tú výhodu, že boli politicky a kultúrne silnejší.[31]

V ranom stredoveku však šlo aj o politický rozmer týchto vzťahov. Podľa Anonymovej kroniky bol Spiš pripojený k Uhorsku a poliaci mali záujem oň aj neskôr. 5. 11. 1772 sa zišli zástupcovia 13 spišských miest a zložili prísahu vernosti uhorskej kráľovnej do rúk spišského župana Jána Czákyho. Neskôr tak urobili aj iné mestá, napríklad Podolínec.[32]

Po roku 1797 bolo územie Uhorska rozdelené medzi Rusko, Poľsko, a Habsburgovskú monarchiu. U jednotlivých národov začínal boj za správu pohraničia. Objavuje sa Idea všeslovanskej vzájomnosti. V XVIII. a XIX. storočí silneli národné kontakty. Štúrovci sa zaujímali o problémy Poliakov. Samo Chalúpka bol priamym účastníkom poľského povstania v roku 1830 - 1831. Vo Viedni vznikol Slavianofilský spolok Andreja Vrchovského.

Lenže do XIX. storočia sa prenášali aj rusofilské tendencie. Rusko ako najväčší slovanský národ sa stal nádejou a oporou menším slovanským národom.

V XX. storočí významné poľské časopisy, ako napríklad Swiat Slawianski v Krakove, alebo Tygodnik ilustrovaný vo Varšave podporujú spoluprácu slovanských národov. Riekanka, ktorá vznikla v opisovanej dobe: Wienger Polak dva bratanky jak do śabli, tak do sklanky je svedectvom aj tendencií úzkej spolupráce s Maďarmi. Myšlienka je veľmi vzdialená slavianofilstvu a rusofilstvu S. H. Vajanského, či Dr. Dušana Makovického, osobného lekára Leva N. Tolstého.

Slovensko-poľské kontakty pokračovali v čase prvej svetovej vojny, dokonca existovala koncepcia slovensko-poľského štátu. U väčšiny slovenských intelektuálov však silnela snaha vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Zlom v poľsko-slovenských vzťahoch nastal až v roku 1918, po vzniku ČSR, keď isté politické kruhy v Poľsku prišli s požiadavkami odstúpenia severných častí územia Slovenska.[33]

 

Parížske rokovania o situácii po rozpade Rakúsko-Uhorského štátu

Na parížskych rokovaniach došlo k sporu pri vytýčení hraníc. Predstavy sa radikálne rozchádzali najmä v troch pohraničných oblastiach. V súvislosti týchto sporov vyšiel návrh vymeniť slovenské dediny na Orave a  Spiši za tešínske uhlie, čo znamenalo, že ČSR sa vzdá obcí v pohraničí Oravy a Spiša a pre ČSR zostane ťažba uhlia na severe ako strategickej suroviny pre štát.

K zlepšeniu vzťahov neprispela ani československá a poľská zahraničná politika. Radikálne sa rozchádzali postoje k sovietskemu Rusku, k uhorskému Maďarsku, neskôr k hitlerovskému Nemecku. Ich tradičné nepriateľstvo vyvrcholilo v tzv. poľsko-sovietskej vojne 1920-1921. Československo sa vtedy správalo veľmi zdržanlivo, hoci poznalo zlú vojenskú situáciu Poľska, odmietlo doručiť vojenský materiál z Francúzska cez Maďarsko, cez svoje územie.

Ďalšia nebezpečná téza s tragickými dôsledkami, ak by sa bola uskutočnila, rezonovala v rokoch 1918 – 1939. Bola to myšlienka spoločnej poľsko-maďarskej hranice. Neoficiálne ju podporovali najvyššie postavení poľskí politici. Poľsko sa tak stalo prostredníkom znovuobnovenia Uhorska.[34]

O spolupráci s maďarskou iredentou[35] na obnove Uhorska svedčí aj utváranie maďarsko-poľských légií v Poľsku pod vedením Bobuľu, ktorého prijal osobne maršal Piłsudski a prisľúbil mu svoju plnú podporu.[36]

V nemalej miere podporu tejto myšlienke robili aj promaďarsky zamerané časopisy v Poľsku napr. Slovák, Wiadomości Slowackie, Samostatnosť, a i.[37]

Pomocou iredenty chcelo Poľsko oslabiť a zničiť svojho najväčšieho rivala – Československo a zabezpečiť si proklamovaný „priateľský štát“, čiže Maďarsko aspoň na jednej – južnej hranici.

Aktivity na poľskej strane začínali už v roku ukončenia I. svetovej vojny. Gazeta Podhaľanska 27. 10. 1918 uverejnila zoznam všetkých poľských dedín v Uhorsku. Vyhlásenie končilo slovami: „Poľsko sa bude hlásiť o svoje deti v Uhorsku.“ Kňaz pochádzajúci z Jablonky Ferdinand Machaj sa osobne zainteresoval polonizačnými akciami medzi slovenským goralmi. Presviedčal ich, že „treba hľadať cestu do Poľska“. Píše o tom podrobne vo svojej knihe.[38]

Hľadači tejto cesty podpísali rezolúciu. V nej sa okrem iného píše: „V našom susedstve vstáva z hrobu veľké, nezávislé katolícke Poľsko. Poprosme ho, aby nás prijalo za svojich synov a my mu za to prinesieme náš život a našu zem.“ Autorom textu rezolúcie bol F. Machaj.[39] Tento kňaz je najaktívnejším predstaviteľom poľského goralstva na Slovensku v dobe, o ktorej hovoríme.

Predseda Národnej rady v Novom Targu MUDr. Bednarski nariadil v celom Podhalí 7. 11. 1918 odvody. Požiadal Krakov, aby bolo na Oravu vyslané vojsko. 18. 11. 1918 bola v poľských rukách celá Babia Hora s okolitým dedinami. Poľské vojská vnikli na slovenské územie zo Zywca. K streľbe došlo v Oravskej Polhore. Niekoľkých ťažko zranili, jednu ženu zabili. Občania bránili poľskému vojsku vyviezť potraviny a iné predmety do Poľska, ktoré pochádzali z vyrabovaných židovských krčiem.[40]

Rozhodujúcu úlohu zohral poľský Tatranský spolok (Towarzystvo Tatrzańskie) začiatkom novembra 1918. Spolok vypracoval Memorandum pre Mierovú konferenciu v Paríži. V Krakove sa konala konferencia o týchto otázkach 23. 11. 1918. Hovorilosa na nej o záujme pripojiť územie horného Uhorska k Poľsku.

Z konferencie vyslali Fr. Machaja[41], aby vo Varšave podrobne informoval vládu a potom udalosti dostávajú ýchlý spád.

Už 14. 11. 1918 poľské vojská vkročili od Nowego Sącza do Popradskej kotliny a prenikli až do Kežmarku. 20. 11. 1918 zaútočili z Nowego Targu na Javorinu. Československé jednotky postúpili od Kežmarku po štátne hranice. Strieľalo sa obojstranne, nepadol však nikto. V Poprade sa predbežne dohodla Demarkačná čiara.

V tom istom čase československé vojsko obsadilo Oravu, pretože v poľských rukách zostali slovenské dediny v trstenskom okrese. Tento stav trval do 3. januára 1919. Vtedy, na príkaz Dohodových mocností museli Poliaci stiahnuť vojská zo Spiša a Oravy na pôvodnú, uhorskú hranicu.[42]

Poľským kňazom, ktorí sa angažovali za pripojenie hornej Oravy a Spiša (okrem spomínaného Fr, Machaya to boli Anton a Eugen Sýkorovci, Jozef Buroň a František Dubroň) nahrávala situácia, ktorú vytvorili príslušníci československého vojska, obsadením spomínaného územia. Aj keď ČSR bola republikou „československého národa,“ hlavné slovo v nej mali Česi, o ktorých sa vedelo, že majú vlažný, dokonca nepriateľský postoj ku katolicizmu a k viere.

Vojaci sa správali k náboženským stavbám a objektom ľahostajne. Veľké pobúrenie vyvolala streľba opitých českých vojakov do mariánskeho stĺpu v Jablonke. Rozstrieľali kaplnky a kríže postavené vedľa ciest. Poľskí agitátori využili uvedené skutočnosti a vyzdvihli Poľsko do pozície ochrancu náboženstva voči „českým neznajbohom“. Využívali na to rôzne agitačné akcie. Rozdávali letáky a písali heslá ako napr. „Ak sa zapíšeš a hlasovať budeš za ČSR, si zapísaný do čiernej knihy Satana. Ak budeš hlasovať za Poľsko, budeš zapísaný do bielej knihy Krista.“[43] Alebo. „Ak nepristúpiš k Poľsku, si nepriateľom Panny Márie. Mária chce, aby každý hlasoval za Poľsko. Kto za Poľsko hlasuje, bude spasený“, a pod. Je to príklad zneužitia náboženského cítenia na politickú propagáciu.[44]

Veľké problémy spôsobilo vydanie poštovej známky, na ktorej bol husitský kňaz s kalichom. Československí plebiscitní pracovníci žiadali, aby známka nebola pustená do obehu. Akýkoľvek negatívny postoj československej vlády voči cirkvi využili poľskí agitátori na získanie obyvateľov plebiscitného územia na poľskú stranu. Jej kritike neušiel ani československý prezident T. G. Masaryk. Nowiny spisko-orawskie z 1. 2. 1920 ho označili za „pomätenca“, ktorý sa považuje za „slovanského Krista“, keďže dal všetky kríže odstrániť zo škôl a dal zavesiť miesto nich svoju fotografiu. Autor tejto poznámky sa pýtal, či sa dá „aj ukrižovať“.[45] Agitácia poľských a polonofilských kňazov bola vnímaná ako veľmi nebezpečná.

„Spojené štáty americké, Britská ríša, Francia, Taliansko a Japonsko, mocnosti spojené a združené, starajúc sa o to, aby obyvatelia Vojvodstva Tešínskeho a územia Spiša a Oravy v hraniciach, ktoré už predtým boli vyznačené, dostali sa pod zvrchovanosť, ktorá zodpovedá prianiu obyvateľstva. 27. 9. 1918 rozhodli sa požiadať o vyjadrenie ľudí, ktoré je zárukou priamosti a čistoty (išlo o referendum). 1. 4. 1914 a území Vojvodstva Tešínského a na území Spiša a Oravy, ako boli už predtým ohraničené, vyzývame obyvateľov, aby hlasovaním rozhodli, či chcú byť pripojení k Poľsku alebo k Československu.“ [46] V Slovenských národných novinách sa píše: „Je viac než isté, keby sa plebiscit na spornom území Oravy a Spiša konal, hlasovanie by skončilo v neprospech územných nárokov Poľska.“ [47]

Víťazné mocnosti si vyhradili právo určiť hranice nových štátov. Článok 93. Zmluvy ukladá Poľsku, aby prijalo záväzky ochrany pre národnostnú menšinu. Ďalšie otázky sa presunuli do Dodatkovej zmluvy, označovanej ako „Malá Versaillská Zmluva“. Podpisovali ju všetky novoutvorené štáty po rozpade Rakúsko-Uhorska. Boli to Poľsko, ČSR, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov, Slovincov, Maďarsko, Rakúsko, Bulharsko, Turecko. Nemecko ju podpísať nemuselo.

28. 7. 1920 Rada veľvyslancov víťazných mocností prijala rozhodnutie o zrušení plebiscitu (ľudového hlasovania) o otázke platnosti severných hraníc ČSR a Poľska na Těšínsku, na Orave a na Spiši. Išlo o rozdelenie regiónov. Poľsku (podľa Malej Dohody) pripadlo 12 oravských obcí - Srnie, Podvlk, Harkabúz, Vyšná a Nižná Zubrica, Orávka, Bukovina – Podsklie, Pekelník, Jablonka, Chyžné, Veľká a Malá Lipnica. Hladovka a Suchá Hora bola pripojená k Poľsku na štyri roky, a spolu so 14. spišskými obcami - Vyšné Lapše, Nižné Lapše, Jurgov, Repiská, Čierna Hora, Tribš, Lapšanka, Nedeca, Kacvin, Fridman s osadou Falštín, Nová Belá, Krempachy a Durštín.

Začiatok dejín Slovákov v Poľsku tak priamo súvisí so zmenou československo-poľských hraníc na tzv. sporných územiach Spiša a Oravy. Osud týchto Slovákov znamenal zrušenie všetkých spojov so slovenskými centrami politického, hospodárskeho, kultúrneho a administratívneho života a poškodenie tradičných príbuzenských vzťahov. V novom, málo úrodnom kraji začínali od úplných začiatkov, bez priemyslu, rozvinutého hospodárstva a národnostných práv.[48] Slovenské obyvateľstvo Spiša a Oravy sa tak nedobrovoľne stalo súčasťou poľského štátu, pričom v medzivojnovom období nebolo uznané za národnostnú menšinu so všetkými národnými právami. Politici Poľska ich považovali iba za „poslovenčených Poliakov“ hlásiacich sa k slovenskej národnosti.

I keď počet kňazov, ktorí agitovali za pripojenie sporného územia k Poľsku bolo menej ako tých, ktorí boli za ČSR, existovali určité obavy, že sa im prostredníctvom apelácie na náboženské cítenie podarí zvrátiť mienku časti miestneho obyvateľstva v prospech Varšavy. Slovenskí agitátori sa dožadovali výraznejšej pomoci z radov duchovenstva avšak s vylúčením Čechov. Jeden z nich o tom v decembri 1919 napísal zo Spiša: „V terajších vážnych časoch, čo sa týka agitačného účinkovania v tomto okolí v prospech ČSR, je veľmi vážnym problémom. Podľa tunajších pomerov by to bolo treba zveriť slovenským, ale spoľahlivým kňazom, pretože ľud má k ním veľkú dôveru. Podobným spôsobom účinkuje generálny vikár biskup Dr. Marián Blaha na verejných zhromaždeniach v Starej Vsi a v okolí. Moc poburujúcim a neúspešným by bolo poslať sem ľudí českého pôvodu, tí by sa tu stretli s nezdarom.“ [49]

Proces sa však nekončil. Nasledovala údajne definitívna úprava hraníc Delimitačnou komisiou. Bola to požiadavka poľskej strany. Československo s tým súhlasilo. Poľsko sa však nechcelo uspokojiť[50] a predložilo novú požiadavku, aby štátna hranica viedla hrebeňom Vysokých Tatier od Rysov po Kopské sedlo, odtiaľ cez Široké sedlo, Plačlivú, Havran, Javorinu, Repisko, Bryjov vrch, kde sa mali napojiť na pôvodnú hranicu.[51]

Poľskej strane teda išlo o celé Vysoké Tatry s Javorinou, nie o ľudí a ich názory.

Najvyššia Rada špecifikovala poľské požiadavky:
- administratívne jednotky majú byť uvedené vcelku, nie podľa etnickej hranice;
- na Kysuciach a na Orave ohraničili Poliaci hranice okresnými mestami Čadca, Námestovo a Trstená;
- Poľsku išlo o oba Smokovce a južné Tatry ako celok.

Machaj priznáva: „Mrzelo ma, že medzi slovenskými goralmi sa nenašiel ani jeden, ktorý by sa považoval za Poliaka. Oveľa ľahšie bolo pre Poľsko získať Slováka ako slovenských goralov.“[52] O aktivitách slovenských goralov svedčia početné žiadosti, petície, rezolúcie. V jednotlivých slovenských obciach sa konali podpisové akcie. Z Oravy do Prahy za prezidentom T. G. Masarykom putovali delegácie. Žiadali ho, aby sa urýchlene konal plebiscit. Plebiscit sa nakoniec neuskutočnil, pretože na prestížnej konferencii v Paríži a neskôr v belgických kúpeľoch v Spa sa opodstatnené požiadavky dostali na vedľajšiu koľaj. Minister zahraničných vecí ČSR Dr. Edvard Beneš zahrnul Karvinú a košicko-bohumínsku trať za nenahraditeľné pre ČSR. Plebiscitu sa vzdala aj poľská strana. Prezident reagoval na prednesené požiadavky deputácií: „Postarám sa, aby bolo napravené, čo sa vám ukrivdilo.“[53] Dnes vieme, že prezident na tomto mieste zavádzal, keďže presadzoval požiadavku Poliakov kompenzovať územné nároky ČSR na Tešínsku ďaleko idúcimi ústupkami na Spiši a na Orave.“[54]
2. júla 1920 Rada veľvyslancov v Paríži prijala na základe návrhu predsedu poľskej vlády Vladislava Grabského a ministra zahraničných vecí ČSR E. Beneša rozhodnutie o zrušení plebicscitu a rozdelení regiónov v oblasti Tešína, Kysúc, Oravy a Spiša. V tom rozhodnutí boli Hladovka a Suchá Hora pričlenené k Poľsku namiesto polovice Veľkej Lipnice, ktorej dolný koniec prináležal do ČSR a horný koniec do Poľska.

 Obyvatelia s nevôľou prijali pričlenenie k Poľsku, pretože 99% z nich obce sa necítilo byť Poliakmi.

Poľská vláda po obsadení tohto územia vymenovala svoje správne orgány a to z ľudí, ktorí sympatizovali s Poľskom, mali poľské korene, alebo sa za rôzne výhody dali kúpiť. Útlak sa prejavoval v neláskavom zaobchádzaní zo strany štátu k obyvateľom Hladovky a Suchej Hory , keď im nariadila iné dane, znevýhodňovala ich pri obrábaní pôdy a robila rôzne obštrukcie. Keďže sa cítili byť Slovákmi, podnikali rôzne akcie za návrat a pričlenenie k ČSR. Pripojenie k Poľsku pokladali za krivdu a veľký omyl.

 

Tragické udalosti v Hladovke – smrť poľského vojaka, ktorú pripisovali poľskí vojaci miestnym obyvateľom.

Správa Plebiscitnej komisie v Tvrdošíne zo dňa 16. augusta 1920, ktorá je prepísaná doslovne hovorí: Vypočutím svedkov z Hladovky vo Vitanovej dňa 14. a 15. 8. 1920 zistil som tieto fakty: Nejaký počet čsl. vojakov od II/1. čsl. horského práporu bol dňa 9. 8. skutočne za hranicou potoka u Hladovky na poľskom území a rozprávalo sa tam s niekoľkými obyvateľmi Hladovky. Okolnosť túto potvrdzujú bezvadní svedkovia, ako matka kaplána Jozefa Petreka a Matej Hrubizna  z Vitanovej. Ten istý šiel s vozom toho dňa do Suchej Hory a na ceste pred Hladovkou vyše cmitera stretol asi 10 českých vojakov, za ktorými išlo vo vzdialenosti nie veľkej asi 20 poľských vojakov. Pozdravil českých vojakov: Pochválen Pán Ježiš Kristus! a oni mu odpovedali: Nazdar! a pýtali sa ho, jestli sú hore naši vojaci. Na to sa dali českí vojaci na útek a komandant poľských vojakov obrátiac sa k svojím vojakom, niečo s nimi hovoril a zaraz začali poľskí vojaci strieľať za českými. Strieľali tesne okolo jeho vozu, ku jeho vozu, takže sa mu kone ľakly a úprkom bežaly k mostu. Cestou stretol ešte niekoľko poľských vojakov, ktorí bežali hore cestou.

Je naprosto nesprávne stanovisko veliteľa II./1. práporu, keď popiera túto okolnosť, poneváč okolnosť tá činí pravdepodobným tvrdenie Hladovčanov, že nemali nijakú účasť na zastrelení poľského vojaka a nasvedčuje pravdivosť ích výpovede. Ani naším dôverníkom, ani mne samému, ani nijakým naznačením nikto z nich sa k tomu nedoznal, že by bol útočil na poľské vojská. Je teda pravdepodobné, že poľský vojak bol zastrelený svojimi vlastnými druhmi, keď počujúc streľbu a nevediac jej pôvod, bežal od hranice ku svojím druhom.

Dcéra Jána Bugaja, ktorá opodál miesta zrážky pásla, počula poľských vojakov, keď vraveli, že zastrelili svojho kamaráta. Útok z Hladovky obratným manévrom, ktorý mohla zviesť vina na nenávidených Hladovčanov, ktorí tak verne a vytrvale stoja za čsl. republiku.

Z Hladovky uprchlo do Vitanovej asi 20 mužov a včerajšieho dňa opustil Hladovku i farár Andrej Doránsky z obavy pred internovaním a poľskými násilnosťami s tým spojenými, ačpráve mal v úmysle vytrvať so svojimi veriacimi. Zastupuje ho kaplán Jozef Petrek, ktorý prišiel dňa 10. 8. do Hladovky ku návšteve svojich rodičov. Udalosti dňa 11. 8. pri návrate poľského vojska do Hladovky vyličuje spôsobom, ktorý dostatočne charakterizuje ako Poliaci voči Hladovčanom postupujú. Preto, že sa díval z obloka, bolo mu vyhrozované puškou a odvedením na dvor, k rychtárovi. Vojaci, ktorí ho z bytu odviedli, okradli mu a študentovi Petrovi Berkešovi batohy so slovami: „Pšia krev! Vy ste už dosť našich nakradli!“ Z jeho ďalšej výpovede je vidieť, že veliteľ II/1. pr. mal na mape zakreslenú pôvodnú hranicu, lebo mal hraničnú čiaru zakreslenú od mosta hore, cez Deščanku Poliaci chceli robiť domové prehliadky. (Poznámka autora: Pôvodnú hranicu slovensko –poľskú, tvoril potok Jelešňa, ale po dohode s čs. vládou bola posunutá asi 500 m. na západ, aby sa zhodovala s chotárnou hranicou Hladovky.)

 Petrek s Poliakmi vyjednal a menom ích veliteľa, por. Figusa vyhlásil, že kto vlastní zbrane, tie majú byť do 15. 8. odovzdané a že do toho času nebudú u nikoho hľadané. Jozef Grešťák, Ján Bobák, a Martin Kubica boli vzatí ako rukojmí a odvedení do Chocholova. Tam Jozefa Grešťáka zviazali reťazou na statok, a tak ho vedli. Petrek dňa 12. t. m. žiadal v Novom Targu o poslaní vyšetrujúcej komisie, ktorá prišla 13. 8. a vypočula ale len jedného svedka Joz. Kudlaňa a zase odišla. Do 15. 8. viac nikto neprišiel vec vyšetriť. Otec Joz. Grešťáka, rychtár z Hladovky bol donútený, aby odviezol mŕtvolu zastreleného poľského vojaka do Chocholova. V Chocholove mu nadávali, dokonca chocholovský farár Rešetka pristúpil k rychtárovi a uchopiac ho za nos, krútil mu nos, volajúc po povrazoch pre Grešťáka. Nikdy rychtár Grešťák tak neplakal, ako vtedy od boľasti, čo potvrdzujú aj svedkovia. Ďalšiemu Grešťákovi, internovanému jeho synovi a druhému synovia Jánovi nadávali: zkurvy synovia a ích ženám: regimentských kuriev.

V stredu jeden poľský vojak v hodnosti strážmajstra bil za ucho 14 ročného chlapca Ján Brnušáka - Kukuč, nadávajúc mu: Ty z kurvysynu, ty si hádzal granáty. Keď chlapca šikovali, bili ho koľbami. Otec chlapca, Matej Brnušák Kukuč, zastával ho, ale poľský vojak bil ho za to päsťou do tváre. Otec prišiel len pred 14 dňami z Ameriky. Jozef Grešťák včas streľby a útoku na poľského vojaka z Hladovky nosil obilia 3 km ďaleko do miesta, kde bol poľský vojak zabitý. Dokazuje to sedem svedkov. Jeden poľský vojak četník sa osvedčil, že patrí obesiť kaplána Petreka a farára Doránskeho, aj Amerikána Jozefa Kališa, aby pamätali, že agitovali za Slovensko.

Rodičia Mateja Kovaláka, ktorý bol členom našej ochrannej stráže, prepadli vo štvrtok v noci 1. 8. poľskí vojaci v ich byte a bili ich tak dlho koľbami, až prezradili, kde má ich uprchlý syn schované zbrane. Otec nemôže hýbať rukou, matku bili po holenej kosti. Manželku Jána Planitu v stredu ráno ohrožoval bodákom poľský vojak tak nebezpečne, že sa sotva zachránila odskokom nabok. V stredu 11. 8. poľský vojak kopaním a bitím zahnal Antala Steiera do bytu, keď ráno vyšiel pred dom, O 9. hodine prišli naňho do bytu dvaja poľskí vojaci a hrozili mu bitím palicou, že hádzal v pondelok granáty, ačkoľvek celý deň robili pri sene, teda doma neboli. Jozefu Ferekovi vzali poľskí vojaci vojenský manteľ, ktorý si kúpil ľanskho roku od vojaka. 11. t. m. v stredu hodil poľský vojak kameňom asi 2 kg ťažkým na Annu Krátku, keď išla po dvore. Nadával jej „do kurvov.“ Tereziu Puk stojacu pred svojím domom, vyzval poľský vojak, aby šla domov, ona poslúchla. Vzdor tomu však bežal vojak za ňou a ju dokopal. Veronu Šprlák zbil jeden poľský vojak koľbou. Jána Brnušáka zbili a zkopali poľskí vojaci tak, že leží nemocný.

To malá ukážka so svedeckých výpovedí o utrpení najslovenskejšej dediny na Orave.

Od iných dedín sme úplne odrezaní a nemám zpráv, čo sa tam robí. Pravdepodobne nebudú tam, vzhľadom na našich Slovákov, pomery lepšie. V Jablonke v noci z 15. na 16. t . m. obstúpilo asi 11 poľských mladíkov, medzi nimi poľskí vojaci, poštový úrad v Jablonke a až do pol druhej bili na oblokoch a dverách bytu poštmajstra Šprláka. V nedeľu, kde bolo vyhlásené, že Šprlák bude predávať gazdovské náradie, kričali ľudia, že bez haliera všetko zoberú.

Z iných dedín nových zpráv nemám.

Z uvedených dát je vidno, že čím najskoršie zriadenie zastupiteľského úradu pre odstúpené plebiscitné územie je vitálnou povinnosťou nášho štátu oproti verným živlom zanechaným na odstúpenom území.

Medzispojenecká subkomisia opustila plebiscitné územie a nepostarala sa nijako o to, aby nám pred jej odchodom bol vrátený majetok štátny, ktorý sme požičali na vystrojenie finančných civilných stráží a tzv. vnútorného četníctva. Zistil som, že na našom území bolo odovzdaná len časť zbraní, z poľského územia žiadna zbraň, a že nebola zatiaľ vrátená žiadna uniforma. Na území našom dávam zbierať zbrane a uniformy četníkom.

Včerajšieho dňa na ceste do Vitanovej ku vypočutiu z Hladovky bolo oznámené, že v Podzámku sú dvaja Poliaci, ktorí nemajú riadnych výkazov. Vzhľadom na udalosti v Hladovke a poneváč mi bolo zdeľované, že sú to členovia poľskej plebicscitnej komisie, dal som rozkaz, aby slušným spôsobom boli odovzdaní do Tvrdošína a ubytovaní na čestné slovo v hoteli Jelenčík. Chcel som ích zadržaním robiť nátlak na vydanie internovaných z Hladovky. Po svojom návratu som konštatoval, že sú to dvaja členovia materiálnej komisie, ktorým hlavný slúžny z Tvrdošína, Meško, na základe legitimácií pre malý pohraničný styk vydal legitimácie ku ceste do Podzámku s obzvláštnou ochotou, bez ohľadu na city slovenského obyvateľstva, ktoré už na všetkých stranách volá po odvetných opatreniach, takže je obava, že po prípade siahne k svojpomoci. Dosiaľ sa síce nič nestalo, ale pochybujem, že sa obyvateľstvo dá za týchto okolností dlho udržať. Zadržaným pánom v rozhorčení nad udalosťami v Hladovke, som sa ani neospravedlňoval a požiadal som ích, poukazujúc na ukrutnosti v Hladovke páchané, aby na príslušných miestach intervenovali o prepustenie zadržaných, že by ináč náš štát musel siahnuť k represáliám.“

Okrúhla pečiatka s nápisom: Plebiscitná komisia pre Oravu. Tvrdošín. Za predsedu plebiscitnej komisie: Nečitateľný podpis.

V tomto stave obyvatelia Hladovky a Suchej Hory museli žiť až do júna 1924. V dňoch 2. - 4. júna 1924 boli prvé jednania o pripojení Hladovky a Suchej Hory k ČSR v budove železničnej stanice Suchá Hora. Zachovala sa Správa župana Országha z Turčianskeho sv. Martina určená Prezídiu ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska v Bratislave zo dňa 7. 6. 1924 pod číslom 5004/Prez. 1924.

Župan Považskej župy Országh vo svojom liste Prezídiu ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska v Bratislave uvádza o prevzatí obcí Hladovky a Suchej Hory československou republikou tieto skutočnosti:

V zmysle Vášho vyzvania zo dňa 28. mája 1924 čís. 29231/924. adm. I. sa zúčastnil ako zástupca pána ministra s plnou mocou pre správu Slovenska a spolu ako predseda československej komisie úradného jednania s poľskými delegátmi v dňoch 2. až 5. júna 1924. Jednanie bolo zahájené dňa 2. júna o 10.00 hodine na železničnej stanici Suchá Hora. Predsedom poľskej komisie bol major Bronislaw Romaniszyn. Ďalej to boli zástupcovia ministerstva financií, finančného riaditeľstva v Krakove, riaditeľstva železníc v Krakove, riaditeľstva pôšt v Krakove, starostovstva v Novom Targu. Vojenská správa bola zastúpená z československej strany i z poľskej strany zástupcami generálnych štábov.

Z československej strany to boli zástupcovia delegácie delimitačnej komisie, generálneho finančného riaditeľstva v Bratislave, okresného súdu v Trstenej, riaditeľstva pôšt a telegrafov v Bratislave, oddelenia expozitúry ministerstva školstva v Bratislave, veterinárneho oddelenia expozitúry ministerstva zemedelstva v Bratislave, technického odboru župného úradu v Turč. Sv. Martine, okresného úradu v Trstenej a v Námestove, školského inšpektorátu v Trstenej, colného úradu v Trstenej a rímsko-kat. dekanátu v Sedl. Dubovej.

Ďalej slovenský župan uvádza, že pre jednotlivé rezorty bolo utvorené 6 podkomisií, previedla sa pochôdzka definitívnej štátnej hranice popri hraničných kameňoch až po kótu Babia Hora. Pri tejto pochôdzke bolo urobené presunutie demarkačnej čiary 3. 6. 1924 o 19.00 hodine v obvode Dolnej Lipnice. Pochôdzku robili zástupcovia delimitačnej komisie, četníctva a pohraničnej stráže oboch strán.

Župan ďalej uvádza, že z poľskej strany sa nedostavil súdny zástupca a preto sa museli zástupcovia čs. i poľských súdov stretnúť ešte raz 14. 6. 1924 o 10.00 hodine na železničnej hranici Suchá Hora. Bolo treba prejednať rôzne otázky pozemkových kníh, máp, súdnych depozitov a sirotských záležitostí.

Dňa 3 júna o 19.00 hodine sa stiahli poľské stráže na definitívnu štátnu hranicu v obvode Hladovky a Suchej Hory a súčasne zaujali hraničnú čiaru príslušníci našej pohraničnej stráže. Tým okamihom prešli obidve tieto obce pod správu ČSR.

Župan ďalej uvádza, že keď 2. júna ráno prechádzal obcami na zahájenie komisie na železničnú stanicu, očakávalo ho za poľskými strážami aj obyvateľstvo Hladovky a jasotom ho vítalo pri postavenej slávobráne pred obcou. V obidvoch obciach mali svoje domy vyzdobené našimi štátnymi zástavami. Požiadal obyvateľstvo, aby bolo vo svojom vlastnom záujme trpezlivé a aby sa počas jednania nevyskytol žiadny incident.

Bolo nutné ihneď vymenovať v Hladovke nový správny výbor, pretože obyvatelia neboli spokojní s richtárom pre jeho vyslovene propoľské vystupovanie a stranícke jednanie. Vymenoval v Hladovke novú obecnú správnu komisiu a za jej predsedu určil bývalého slovenského richtára Jána Kalisa st., za podpredsedu Jozefa Brnušáka-Palivodu, ktorý ako emigrant už tri roky žil v Liesku. Celá správna komisia zložila predpísaný sľub vernosti československej republike. V Suchej Hore vymenoval do obecnej správnej komisie celý dovtedajší výbor s predsedom Matejom Galuskom a podpredsedom Jánom Krátkym. Obyvatelia Suchej Hory boli s ich prácou spokojní.

V obidvoch obciach museli byť nové voľby do obecného zastupiteľstva, župan urobil potrebné opatrenia, aby k 15. júnu boli zostavené stále voličské zoznamy.

V Hladovke i v Suchej Hore sa nachádzali cirkevné rímsko-kat. jednotriedne ľudové školy. Predsedom šk. stolice bol rímsko-kat. farár J. Laurinec v Hladovke. V Suchej Hore sa už niekoľko mesiacov nevyučovalo, pretože poľská učiteľka, dosadená poľskými úradmi, musela pre odpor obyvateľstva odísť.

V Hladovke učil až do týchto opatrení učiteľ Sperlág, rodom Slovák, čs. legionár, ktorý v čase plebiscitu zložil údajne učiteľskú skúšku v Krakove. Župan upozornil na to, že nie je možné aby poľský štátny občan vyučoval na škole, nachádzajúcej sa pod správu čsl. orgánov. Také isté stanovisko zaujal aj dekan rímsko-kat. cirkvi v Sedliackej Dubovej. Učiteľ Sperlág musel uzavrieť katalógy a odovzdať dokumentáciu miestnej školskej stolici. Škola v Hladovke bola v dobrom stave. V Suchej Hore ju bolo potrebné opraviť, pretože v nej bolo ubytované poľské vojsko. Zástupcovia štátnej správy a cirkvi urobili opatrenia, aby obe školy boli v čo najkratšom čase dané do poriadku a školské stanice čím skôr obsadené.

V Hladovke sa nachádzal notariát, ktorý poľská strana neobsadila. Štátne matriky notárskeho obvodu sa nachádzali u rímsko-kat. farára v Hladovke a boli čiastočne poškodené. Okresný úrad dostal za úlohu postarať sa o ich doplnenie, prípadne dodatočne vyhotovenie nových. Z administratívneho hľadiska sa obidve obce predbežne pripojili k obecnému notariátu v Liesku. Z cirkevného hľadiska sa pre obidve obce rímsko-katolícka fara nachádzala v Hladovke. Farárom bol vdp J. Laurinec pochádzajúci z Trstenej a proti jeho chovaniu neboli prednesené žiadne sťažnosti.

Celkový dojem, ktorý mal župan pri príchode do týchto obcí, ho oprávňoval k presvedčeniu, že obyvateľstvo s radosťou očakávalo návrat Československej republiky. Usúdil to aj z privítania, ktorého sa mu pri jeho príchode od všetkých dostalo. Nezamlčal incident, ktorý sa stal v týchto obciach hneď po prvých hodinách pri ich preberaní a ktorý akiste nebol priaznivo posudzovaný obyvateľstvom. Po návrate z Dolnej Lipnice po uzavretí protokolu v noci dňa 5. júna sa dozvedel v Trstenej, že naša finančná pohraničná stráž vykonala v obidvoch obciach domové prehliadky. Na moju otázku som dostal odpoveď od úsekového inšpektora finančnej stráže v Trstenej v tom zmysle, že išlo o nariadenie generálneho finančného riaditeľstva zo dňa 2. júna 1924, číslo VII – 5368/24, ktorým sa malo zistiť, či sa v týchto obciach nenachádza nahromadený tovar, ktorý by podliehal clu. Neboli mu známe podrobnosti, akým spôsobom a k akému účelu sa toto zisťovanie prevádzalo, ale nadobudol presvedčenie, že táto akcia finančnej stráže nebola na mieste. Je prirodzené, že obyvateľstvo si za poľské marky nakúpilo ešte na poľskom území tovar, ktorý však podľa jeho mienky nemohol byť podrobený clu, pretože prechod týchto obcí do Československej republiky stal sa na základe medzinárodného aktu. Dozvedel sa, že akcia finančnej stráže vzbudila u obyvateľstva veľmi nepriaznivý dojem a žiadal, aby bola táto skutočnosť z politických dôvodov vyšetrená a pokiaľ sa ešte dá, napravená.

Záverečný protokol dokončili a podpísali v Dolnej Lipnici o 21.00 hodine toho istého dňa. Protokol bol spísaný dvojmo v slovenskom a poľskom jazyku a boli k nemu pripojené protokoly subkomisií. Keď župan odchádzal po podpísaní záverečného protokolu z Lipnice, ktorú spravovala poľská správa, našiel svoj úradný automobil plný kvetov a kytíc. Okolo automobilu stál zástup žien a dievčat a na jeho otázku, čo to znamená, sa mu dostalo vysvetlenia, že mu ich dali na rozlúčku a doplnili, že z obavy pred poľskými žandármi sa muži neprišli rozlúčiť. „Nezabúdajte na nás, ako my na Vás nezabudneme.“

Pohraničný styk sa odvtedy vykonával podľa týchto zmlúv. Pohraničná pasová kontrola sa vykonávala na železničnej stanici v Suchej Hore a na poľskej strane na železničnej stanici Podczerwone.

Ešte v období, keď Hladovka a Suchá Hora patrili k Poľsku, bola zorganizovaná návšteva delegácie občanov z Hladovky k županovi Orsághovi v Turč. sv. Martine s prosbou o prinavrátenie k ČSR. Župan ich upokojoval a vyzýval k trpezlivosti, že sa všetko vysvetlí a dá do poriadku. Požiadavky našich občanov potom tlmočil na Ministerstve v Bratislave s plnou právomocou pre Slovensko. J. Brnušák-Palivoda sa radšej vysťahoval z Hladovky, ako by mal patriť ako občan do Poľska. Navštevoval Ministerstvo zahraničných vecí v Prahe, písal žiadosti o navrátenie k ČSR a ministerstvu vyčítal neochotu i to, že sa v tejto veci nič nerobí.

O pohnutej histórii našej obce prikladáme vzácny dokument. Je to rukou písaná petícia adresovaná Ministerstvu zahraničia v Prahe s podpismi občanov Hladovky:

Celý text Petície znie takto:

Slávnemu Ministerstvu Zahraničných záležitostí v Prahe.

My dolu podpísaní občania obce Hladovka sa čo najrozhodnejšie ohradzujeme proti tomu, aby nás vláda R.Č.S. i ďalej nechala pod správou vlády Poľskej, na základe protestu podaného na vládu Poľskú, aby sme i nadalej ostávali pod správou Polskou, úradom obce Hladovka, poneváč tenže úrad obce Hladovka nemôže ani nesmie hovoriť menom obce, lebo je nie našou vôľou zvolený, lež len jednoducho násilníckym spôsobom natisknutý a vymenovaný od úradných medzitok Poľských.
My si žiadame, aby vedľa dobrozdania medzinárodnej delimitačnej komisie a dobrovoľného dohodnutia zástupcov vlád jak R.Č.S., tak i Poľskej ešte v r. 1920 zámenou za polovicu Dolnej Lipnice ktorá bola rozreznutá teraz, ale celá delimitačnou komisiou Poľsku pridelená pod tou podmienkou, že obce Hladovka a Suchá Hora budú zase pridelené R.Č.S., čo sa i stalo, poneváč celá Dolná Lipnica pohraničnými kameňmi označené, no ešte i dnes pod neznesiteľným jarmom poľským stonúca.
My občania sme sa od samého prvopočiatku čo najrozhodnejšie ohradzovali proti Poľskému panstvu u nás, i po čase chystaného plebiscitu r. 1919 sme najviac odporovali poľským teroristom v Orave, preto dnes majúc vo svojej moci, priamo barbarsky nakladá s nami.
Preto prosíme Slovútného p. Ministra, aby sa postaral o to, aby sme boli čím skôr prevzatí do správy R.Č.S., poneváč vláda poľská nás chce i majetkovo zničiť, vaľajúc na nás nesmierné daňe z majetku, ktoré daňe sa ale v Dolnej Lipnici, ktorá dočasne ešte stojí pod správou R.Č.S. nevyberajú a ktorá má Poľsku prepadnúť za naše obce Hladovka Suchá Hora, ktoré zase majú prepadnúť R.Č.S.
Pýtame sa Slovútného pána Ministra, či by to bolo spravodlivé, aby nás ďalej nechal stonať pod poľským jarmom, nás, ktorý od samého prvopočiatku trvania R.Č.S. sme tu najvätšu pritulnost mali k R. Č. S., čoho dôkazom nech sú nám: Ján Janček, poslanec predseda plebiscitnej komisie pre Oravu, tak i námestník predsedy: Dr. Ján Moural, nateraz min. poradca v Bratislave, ktorí  vydajú svedectvo o našom chovaní sa počas chystaného plebiscitu.
Ešte ráz prosíme Slovútného p. Ministra, aby bol taký láskavý a vyslyšal našu snažnú prosbu a previedol úpravu hraníc medzi R. Č. S a Poľskom podľa označenia delimitačnej komisie na Orave!

Dano v Hladovke dňa 16. apríla 1924.

 

Fotokópia Petície s podpismi

Problém hranice však pokračuje:
- Americkí Slováci založili Osobitný výbor pre celok Slovenska. Ich stanovisko znelo: Zo Slovenska neprepustiť ani piaď zeme!
- Problém Javoriny sa stal problémom zrážky názorov medzi Andrejom Hlinkom a ministrom Benešom: „My sa tu verejne osvedčujeme, že ani Poliakom, ani Čechom, ani piaď slovenskej zeme nevydáme, lebo je to zem slovenská, zem patriaca Slovákom.[55]

V rokoch 1923 – 1925 došlo k zblíženiu čs-poľských stanovísk. V roku 1924 podpísali československo-poľskí zástupcovia dohodu o založení prírodných parkov v Tatrách. Tri roky nebol obsadený post poľského veľvyslanca v ČSR. V decembri 1924 nastúpil Zygmunt Lasocki. Ihneď sa chystajú dohody oboch štátov obchodnej, arbitrážnej, likvidačnej a pracuje sa na vzájomných úpravách postavenia národnostných menšín.[56] Pre pravdivosť histórie treba dodať, že táto zásada z poľskej strany vo vzťahu k slovenskej menšine na Spiši a na Orave nikdy nebola dodržaná.[57] Tieto zdanlivo pokojné roky využili ľudia k zveľaďovaniu svojho života.

Po pričlenení Hladovky a Suchej Hory k ČSR novovymenované zastupiteľstvo začalo pracovať pod vedením starostu Jána Kalisa. Uvažovali o rozšírení, prípadne o výstavbe novej budovy školy.

V roku 1926 začali plánovať výstavbu obecného vodovodu. Na obecnej schôdzi sa zaviazali dodať všetku ručnú aj povozovú  prácu, len aby štát prispel na stavbu vodovodu finančne. Nakoniec sa nedohodli, štát nesúhlasil s finančným prispením, a stavba vodovodu sa oddialila.

V rokoch 1926-1927 vypukla epidémia týfusu v Suchej Hore a zasiahla aj Hladovku. Armáda a jej zdravotníctvo dôsledne kontrolovala zdravotný stav občanov, aby sa nákaza nešírila. Chorých odvážali do nemocníc v Turč. sv. Martine a v Ružomberku. S odvozom bol problém, pretože chorí nechceli zo strachu opustiť svoje domovy so zdôvodnením, že sa už domov nevrátia. Zaujímavý bol prípad sedemnásťročného mladíka, u ktorého lekári konštatovali ochorenie a dohodli sa na prevoze. Kým lekári odišli pre sanitné auto, mladík sa obliekol a utiekol do Chocholova, len aby nešiel do nemocnice.[58]

Začiatkom 30-tych rokov sa začalo uvažovať o elektrifikácii. Vypracoval sa rozpočet a našla  banka, ktorá bola ochotná požičať finančné prostriedky na uskutočnenie tohto plánu, no pre neistú medzinárodnú situácia sa to nakoniec oddialilo. Banky boli v podobných situáciách vždy opatrné a tak sa žiarovky v našej obci rozsvietili až v roku 1956.

V máji 1926 sa uskutočnil v Poľsku násilný prevrat. Na čelo štátu sa dostal maršal Piłsudski. Demokratické inštitúcie neboli naozaj demokratickými, existovali len formálne. Maršal postupne zaviedol v štáte diktatúru. Do funkcií dosadil svojich ľudí, hlavne dôstojníkov. V zahraničnej politike lavíroval medzi ZSSR a Nemeckom. Jeho obľúbencom bol Jozef Beck, plukovník jazdectva, od roku 1932 minister zahraničných vecí Poľska. Piłsudski zomiera v roku 1935. Beck sa stáva najdôležitejším politikom v Poľsku. Poľská politika týchto pohnutých rokov sa charakterizuje takto: „Poľsko zradené versaillským systémom si spoluprácou s Nemeckom objektívne podpílilo konár, na ktorom sedelo.“[59] Najvýraznejšie sa to prejavovalo vo vzťahu k ČSR. Jeho existencia bola „sine qua non“ podmienkou bezpečnosti Poľska. Delenie ČSR v spoločnosti Nemecka a Maďarska bol neodpustiteľný omyl. Paradoxom je, že slovenské sympatie k „Slovenskému Poľsku“ sa prejavovali v čase, keď ministerstvo zahraničných vecí vo Varšave vystúpilo s „utajovanou iniciatívou“. Mal sa uskutočniť plán, ktorý by sa dotýkal integrity Slovenska. Išlo o rozvinutie tajnej akcie s cieľom „prebudiť poľské sebavedomie u obyvateľstva Kysúc, Oravy a Spiša“. Existoval dokonca podrobne rozpracovaný postup celej akcie![60] Uveďme aspoň niektoré body zo spomínaného programu:

- zabezpečovať výchovu poľských kádrov z miestnej inteligencie na stredných školách na Tešínsku, na Univerzite v Bratislave;
- nadväzovať a udržiavať styky s „potenciálnymi Poliakmi“ - študentami v Kežmarku, klerikmi na Spiši, v Spišskej kapituli a v Bratislave;
- vydávať a šíriť po Slovensku poľské kalendáre, časopisy, náboženskú literatúru;
- venovať sa príprave sčítania ľudu v ČSR, aby sa presne vykázala existencia obyvateľstva, ktoré sa hlási k poľskému jazyku;
- dotovať akcie potrebnými financiami z prostriedkov ministra zahraničných vecí vo Varšave a Sliezskeho vojvodstva v Katowiciach. 

V rokoch 1929-1938 sa uskutočnilo osem konferencií, ktoré sa venovali Spišu, Orave a Kysuciam. Rozhodujúcou skupinou sa mali stať rímsko-katolícki kňazi z pohraničných dedín. Konferencia v Katoviciach 13. apríla 1931 rozhodla, že: „kňazi z poľského Tešína nadviažu písomný styk s katolíckym duchovenstvom na Spiši a na Orave, ako aj v oblasti Kysúc za účelom získania niektorých kňazov, ktorí by boli priaznivo naklonení poľskej veci a neskôr by mohli „rozvíjať aktivity“. A ďalej: viaceré redakcie katolíckych časopisov z Poľska pošlú svoje ukážkové exempláre katolíckym kňazom na Kysuciach, Orave a Spiši, aby si ľahšie osvojili poľský pravopis. Možno sa takouto cestou podarí získať niektorého z nich „pre poľské veci,“ najmä ak je poľského pôvodu.[61]

V roku 1932, keď sa J. Beck stal ministrom zahraničných vecí, sa československo-poľské styky prudko zhoršili. Beck sa, v zhode s politikou Piłsudského, nazdával, že ČSR nemá predpoklady pre existenciu. V januári 1934 po podpísaní poľsko-nemeckej deklarácie o neagresii prestala byť Beckova vláda vážnejším partnerom. Vzťah Poľska k slovenskej otázke bol z jednej strany kľúčom ku vzťahom poľsko-československým, z druhej strany medzi Poľskom a Maďarskom. Minister Beck bol horlivým stúpencom obnovy historického poľsko-maďarského susedstva a dosiahnuť sa malo pripojením Slovenska k Maďarsku. Najprv prišiel s myšlienkou zabezpečiť Slovákom širokú autonómiu v rámci obnoveného Slovenska. Koncom roku 1936 už uvažoval o pláne vytvoriť neutrálne Slovensko ako nárazníkový štát pod vplyvom a ochranou Poľska. Je to však starý geopolitický koncept. Zakladá sa na tom, že medzi nemecky a rusky hovoriacím územím má vzniknúť organizmus čeliaci východnej i západnej forme imperializmu.

Spory neskončili. Severná poľsko-slovenská aj poľsko-česká hranica sa stala „nepokojnou hranicou.“

Mali by sme sa ešte dotknúť šľachetných, ale aj naivných podnetov, ktoré v tom čase vznikali v ČSR. Vyslanec Dr. Juraj Slávik v predvojnovom čase bol hlásateľom „diplomacie srdca.“ „My, Slovania, sa nájdeme v rozhodujúcich chvíľach...“[62] Dr. Juraj Slávik sa zberal ako nový veľvyslanec ČSR do Varšavy a na rozlúčkovom večierku usporiadanom na jeho počesť hovoril o slovanstve, ktoré nás od vekov spája s Poliakmi.

Otvorené aj skryté provokácie stále pokračujú. Polonofili (slovenskí stúpenci poľskej politiky a kultúry) sa dostávajú čoraz viac do závozu. Príčinou sú prichádzajúce roky - predzvesť doteraz nevídanej, svetovej vojny.

 

Najkritickejšie roky 1938 - 1945

Roky 1938 a 1939

Tlak Adolfa Hitlera na ČSR aktivizoval v septembri roku 1938 územné požiadavky Poliakov aj Maďarov.

Poľská vláda vypovedala Poľsko-Československú konvenciu z 23. apríla 1925 vo vzťahu k poľskej menšine. Prezident ČSR Eduard Beneš sa obrátil na poľského prezidenta Mościského. Navrhoval v  úpravu hraníc. Čas tu zohrával tragickú úlohu. List Dr. E. Beneša 23. september 1938, bol doručený až 26. septembra 1938. V priebehu troch dní prišla slávna Sovietska nóta. 25. 9. 1938 nasledoval nový list. Moścický odpovedal 27. 9. 1938. Zdôrazňoval, že vzťahy medzi ČSR a Poľskom sa dajú zlepšiť, ak „budú prijaté seriózne a efektívne rozhodnutia.“[63] Ďalšie dni a hodiny boli naplnené „horúčkovitou“ aktivitou diplomacie. Poľská strana nešetrným spôsobom dotlačila čs. stranu k odstúpeniu Tešínska. Okupácia Českého Tešína začala 1. októbra 1938. Poľská armáda tak predbehla hitlerovcov. 8. 10. 1938 Semković predložil ministrovi zahraničných vecí vo Varšave obsiahle memorandum, ktoré sa začínalo príznačne arogantne: „Dnes, hoci máme na svojej strane nielen právo, ale aj silu... Dnes naša akcia na území Spiša a Oravy už nie je namierená proti Čechom, ale proti Slovákom. Proti národu, na ktorého priateľstve nám musí záležať... Kysuce: Naše maximálne požiadavky zahrňujú celý čadčiansky okres. Ako minimum územia vo východnej časti bez mesta Čadca. Orava: Sú to obce Rabčice, Rabča, Oravská Polhora, Sihelné, Veselé, Mútne, Novoť, Klin Zákamenné, Herdutka (Erdútka-Oravská Lesná) a Benedikov, Hladovka a Suchá Hora. Námestovo by malo byť do maximálneho rozsahu našich požiadaviek. A v časti východnej malá slovenská obec Vitanová. Ako minimum len uvedené poľské obce .

Spiš: Nepochybne najcennejšou časťou je úsek spišský. Preto sme aj najbolestivejšie pocítili krivdu, ktorú nám spôsobilo rozhodnutie Ligy národov, keď nás pripravilo o perlu Tatier – „nezabudnuteľnú spišskú Javorinu.“ [64]

Slovenská autonomná vláda vyslala do Varšavy Karola Sidora. Rokoval s poľským ministrom zahraničných vecí grófom Janom Stembekom a jeho spolupracovníkmi. Boli to ťažké rokovania. Sidor vyhlásil: „Slováci Vám, Poliakom, dôverovali, no vy im chcete vytrhnúť kus živého mäsa. Slovenská vláda vás žiada odložiť rokovanie o týchto požiadavkách“[65]

Poliaci chceli K. Sidora presvedčiť, že ide o bezvýznamnú úpravu hraníc na územiach, ktoré sú väčšinou neobývané. Až na to, že to boli perly slovenskej prírody vo Vysokých Tatrách a v Pieninách.[66]

Spor teda trvá. Do tejto kapitoly československo-poľských vzťahov patrí aj príbeh o študentovi, našom rodákovi Štefanovi Hurkotovi. Študoval na poľskom Reálnom gymnáziu v Orlovej-Sliezsku. Narodil sa 14. 12. 1916 v Hladovke rodičom Matejovi a Márii Balážiovej. Otec Matej mal poľský pôvod. V tom duchu vychovával aj svoje deti. Syn Štefan sa verejne hlásil k svojím poľským koreňom a na svoju stranu chcel pritiahnuť aj ostatných obyvateľov Suchej Hory a Hladovky. Po maturite študoval na Univerzite T. G. Masaryka v Brne. Počas prázdnin vyvíjal aktivitu, výsledkom ktorej malo byť pripojenie všetkých slovenských goralských dedín k Poľsku. Československé bezpečnostné orgány pokladali jeho aktivity za protištátnu činnosť. Preto bol ustavične pod dohľadom bezpečnostnej služby aj v mieste štúdia na vysokej škole, aj v mieste svojho rodiska. Po dedinách roznášal letáky a goralské kalendáre, ktoré dal sám vytlačiť v tlačiarni „Symbol“ v Českom Tešíne a mal v úmysle založiť v rodnej obci organizáciu Oravský roľník a Zväz goralskej mládeže. Uskutočnili sa však iba ustanovujúce schôdze. Spolky neboli povolené, pretože ministerstvo neschválilo stanovy. Podľa četníckej stanice vo Vitanovej, okres Trstená, je „Hurkot veľký polakofyl, protištátneho zmýšľania a politicky nespoľahlivý. Hurkota podporuje na štúdiách prostredníctvom konzulátu v Ostrave poľská vláda. Taktiež je Hurkot niekoľkými četníckymi stanicami na Orave a na Spiši vyšetrovaný... Pri svojich cestách po Orave a Spiši, v obci kam prišiel, vyhľadal si vždy nespoľahlivého čsl. občana, kde sa prestrojil do kroja noseného v dotyčnom kraji, aby tým nevzbudzoval pri svojich cestách podozrenie, resp. aby mu bezpečnostné orgány neprišli na jeho protištátne činnosti.“[67]

Po pripojení Hladovky k Poľsku sa v hlásení okresného náčelníka v Trstenej krajanskému úradu v Bratislave zo dňa 15. decembra 1938 o decembrových udalostiach uvádza: „Podľa hlásenia četníckej stanice Vitanová číslo 848/1938 dôv. zo dňa 10. decembra 1938 úctivo predkladám nasledovnú správu: Dňa 7. decembra 1938 odišlo zo zabraného územia obce Hladovky a Suchej Hory všetko vojsko a zostala v obci Hladovka len silnejšia finančná stráž, ktorá konala službu na štátnej hranici, na ceste medzi Vitanovou a Hladovkou.

Koncom novembra 1938 boli ustanovení do vedenia obce Hladovka ľudia sympatizujúci s Poľskom. V obsadených obciach sa poľské vojsko chovalo k civilnému obyvateľstvu brutálne a stali sa prípady, keď vojaci zbili niekoľkých občanov.

V odstúpených obciach v Hladovke a Suchej Hore bol občanom sľubovaný od poľských činiteľov veľký blahobyt a lacné dodávanie potravinových článkov. Istá osoba potvrdila, že im už dodali cukor, v cene 3,- Kč za 1 kg.“

Aj napriek všetkým sľubovaným výhodám, ktoré im ponúkala poľská vláda, sa nezmierili s tým, že sú odtrhnutí od ČSR a stále sa dožadovali slovenského kňaza a učiteľa. Svedčí o tom aj dokument - správa četníckej stanice vo Vitanovej z 21. januára 1939 odoslaná  Prezídiu krajinského úradu v Bratislave:

„...do obce Hladovka prišiel poľský arcibiskup Sapieha, ktorý tam odslúžil sv. omšu a po odslúžení hovoril veriacim tam prítomným, aby sa uspokojili so svojím osudom, lebo že je zbytočné zaoberať sa zlými myšlienkami, ktoré by im mohli uškodiť (myslel tým asi vzburu ľudu).

Pred príchodom arcibiskupa boli občania v obci Hladovka starostom požiadaní, aby k príchodu kňaza vystavili slávobránu, na ktorú mali doviezť s povozmi z lesa patričnú chvojinu - haluzinu. Občania výzvy starostu odmietli a slávobránu nepripravili. Pri odchode arcibiskupa Sapiehu dňa 16. 1. 1939 žiadali, aby im poslali slovenského kňaza, pretože poľskému jazyku nerozumejú. Taktiež nevedia spievať poľské piesne a vôbec, že sú Slováci. Arcibiskup im na to povedal, že slovenského kňaza poslať nemôže, lebo takého v Poľsku nemajú. Podľa zistenia, účelom cesty arcibiskupa bolo sledovanie nespokojnosti obyvateľstva.

Pomer obyvateľstva k Poliakom charakterizuje tá okolnosť, že keď arcibiskup prišiel medzi občanov, ani jeden z nich nevzdal úctu zložením pokrývky z hlavy, na čo arcibiskup reagoval: „Vy ste tuná pekná sekta!“

Hasičský zbor zo Suchej Hory vyzvali, aby privítal práporom arcibiskupa Sapiehu, ale hasičský zbor neposlúchol.

Ďalej sa zistilo, že 15. januára 1939 bol zo Suchej Hory Matej Galuška ml. so svojou manželkou Veronou a z obce Hladovka Antonín Bugaj tiež so svojou manželkou Máriou vo Varšave, údajne u prezidenta Moštického. Z Varšavy sa vrátili 19. 1. 1939.

Poľskí občania z obce Witov a Chocholow nadávali a hrozili pomstou občanom v zabraných obciach v Suchej Hore a Hladovke, „...že len pre ich nespokojnosť je tam ubytované vojsko, ktoré oni musia čiastočne zásobovať potravinami a že sa budú dovolávať toho, aby bolo dané vojsko tiež do Suchej Hory a Hladovky.“

A ešte jeden dokument z Diecézneho úradu v Spišskej Kapitule zaslaného 23. 12. 1938  Prezídiu Krajinského úradu v Bratislave od biskupa Jána Vojtaššáka, ktorý sa viaže na „Poliakmi obsadené územia.“ Týka sa hlavne pána farára Jozefa Laurinca, o ktorom Poliaci tvrdili, že utiekol pred nimi a nebol v Hladovke, keď ju poľské vojsko obsadilo. List citujeme doslovne:

Dňa 20. t. m. pod číslom 3074/1938 bol som taký smelý podať tamojším prípisom zo dňa 12. decembra 1938 čís. 76..861/1938 prez. žiadanú zprávu p. správcovi fary Poliakmi obsadenej Lešnice. Keďže sa Poliaci ani na iných obsadených úsekoch statočnejšie nezachovali, dovoľujem si podať aj o tom úctivú zprávu.

V Hladovke a v jej filiálke Suchej Hore je správcom fary Jozef Laurinec, ktorý pri predošlej okupácii Hladovky Poliakmi roku 1919 bol v Hladovke, a tak veľmi dobre pozná nemožné divé spôsoby Poliakov. Tohto Poliaci tiež vyšupovali a aby to mohli niečím ospravedlniť alebo aspoň okrášliť, vymysleli si lichú lož, že vraj Laurinec v čase príchodu okupačného vojska nebol v Hladovke a preto stratil právo v Hladovke účinkovať. Tak to povedal generálny konzul poľský v Bratislave Jozefovi Petrekovi, farárovi v Nadošanoch, rodákovi z Hladovky. Nuž, Laurinec bol v Hladovke, keď prišli Poliaci, tam bol ešte aj 27. nov. I. nedeľu adventnú, veď tam v ten deň ešte služby božie odbavoval.

27. novembra t. r. po službách božích odišiel do svojho rodiska, do susednej Trstenej, aby si po toľkých nesnádzach, ktoré musel od Poliakov vytrpieť svoje prepnuté nervy trochu uspokojil. Mohol to urobiť tým viac, že v Hladovke nechal Jozefa Petreka, farára z Nedošian, rodáka hladovského, ktorý sa v ten čas v Hladovke zdržoval. Poliaci ho už viac do Hladovky nepustili a to ani vtedy, keď spomenutý Jozef Petrek dňa 15. dec. z Hladovky odišiel. Tak zostali Hladovčania bez kňaza. Že to, čo pre nich značí, to vie pochopiť len ten, ktorý pozná hlboko náboženskú dušu Horno-Oravcov. Prídu vianočné sviatky, sviatky to radosti. Možno že príde tam, čo aj bezprávne nejaký poľský kňaz, ten ich nepoteší, lebo každé jeho poľské slovo páliť a rezať bude nešťastím pre Hladovčanov.

Javorinu obsadili Poliaci dňa 7. nov. t. r. V ten deň, ktorý pripadal na nedeľu, v Javorine odbavoval Ján Kušnír, správca fary v Ždiari, ktorému Javorina ako filiálka patrí. Od toho dňa viac ho Poliaci do Javoriny nepustia. V nasledujúcu nedeľu vykomandovali ta poľského kňaza z Jurgova, ktorý prišiel ta aj s poľským organistom. Keď organista začal spievať po poľsky, ľud sa do takého plaču pustil, že sotva mohol kňaz zakončiť sv. omšu. Po službách božích utekal kňaz domov ako obarený a viacej sa v Javorine neukázal. V ďalšiu nedeľu poslali ta nejakého kňaza zo Zakopaného, kedy sa tá istá scéna opakovala.

Z cirkevného stanoviska vec sa tak má, že do tých čias, kým S. Stolica inakšie nenariadi, cirkevnú jurisdikciu v tých obciach má naďalej biskup spišský. Tak aj krakovský knieža-biskup, keď už u neho bol spomínaný Jozef Petrek v záujme Hladovčanov, sa vyslovil, že áno v Hladovskom kostole môžu i naďalej slovensky kázať, slovensky spievať, môžu slovenské časopisy odberať a ináč to riadiť patrí ešte vždy spišskému biskupovi.

Že poľské okupačné vojsko a poľská pohraničná stráž tak kruto a protiprávne vystupujú proti obsadeným slovenským obciam, toho príčinou sú niektorí fanatici-šovénski jednotlivci, ktorí o mníchovskej dohode alebo o cirkevnom alebo politickom práve ani dunstu nemajú.

V rokoch 1919/20 pri prvej okupácii spišských a oravských slovenských dedín sa ím to až veľmi darilo. Tiež hneď povyhadzovali slovenských kňazov a učiteľov a zakázali náboženské časopisy ľudu čítať. Nasadili ta poľských kňazov a učiteľov a začali poľštiť plnou parou. Tak to robia aj dnes. Najvýš potrebné by tam bolo, aby slovenská vláda zaujala sa  týchto našich ľudí, ktorí svoju prítulnosť k slovenskému národu tak krásne dokázali a diplomatickou cestou zastala sa ich pri poľskej vláde. Iný pokus pomôcť im by bol márny a bezvýsledný.

Keď to Sl. Prezídium Krajinského Úradu v láskavú známosť uvádzam s výrazom hlbokej úcty trvám

Ján Vojtaššák, čitateľný, vlastnoručný podpis a pečiatka biskupského úradu.“

Medzinárodná situácia sa komplikovala. Stretávali sa delegácie, konali sa nové rokovania, ktoré nemali konca-kraja. Zverejnenie poľských požiadaviek vyvolalo šok. Niečo podobné sa od Poliakov nečakalo. Zhodou okolností práve v tom čase prebiehala Viedenská arbitráž. Po jej skončení 2. 11. 1938 malo Slovensko odstúpiť Maďarsku veľké južné a východné oblasti svojho územia so státisícmi obyvateľov maďarskej aj slovenskej národnosti vrátane Košíc.

A znovu rokovania a mená. František Chvalkovský - minister zahraničných vecí ČSR, Ing. Ján Slávik - riaditeľ štátnych železníc v Tatranskej Lomnici, Pavol Čarnogurský - poslanec, JUDr. Ivan Krno - vyslanec z ministerstva zahraničia v Prahe, František Hrušovský - riaditeľ Gymnázia v Kláštore p. Znievom a i.

Dr. Hrušovský si viedol denník o udalostiach od 13. do 27. novembra 1938. V ňom sú fakty, atmosféra tých dní, emócie občanov, reakcie na udalosti. Na všetkých postihnutých úsekoch „...zúfalí ľudia protestovali, protestovali na Kysuciach, Orave, v Tatrách, na Javorine, v Pieninách.“ Protesty môžu prerásť do fyzického prepadnutia členov delimitačnej komisie. „To, čo sme tam (tam = na Kysuciach) videli a počuli, otriaslo celou našou bytosťou, lebo ešte nikdy sme nemali príležitosť vidieť zúfať a plakať ľudí pre svoju prítulnosť a oddanosť svojmu slovenskému rodu a svojej slovenskej vlasti.“[68]

Veľmoci Mníchovským diktátom dali ČSR na výber medzi vraždou a samovraždou.[69] Mníchovská dohoda bola pre Poľsko „Pyrrhovým víťazstvom.“ Poľsko nebolo pozvané na konferenciu. Ako s veľmocou sa s ním nerátalo. Ale Beck vnímal Mníchovskú dohodu ako výzvu do útoku proti oslabenému Československu. Beck chcel dokázať svoju mocenskú pozíciu tým, že si požadované územie vezme násilím. Poľská vláda si uvedomovala, že priveľké nároky (Semkovićove maximálne a minimálne požiadavky) by mohli Slovákov vrhnúť do náručia Maďarov.

Medzinárodná situácia po Mníchove vyústila do rozbitia ČSR a vzniku samostatného Slovenského štátu. Jeho garantom sa stalo Nemecko. Beck nepochopil nemecké plány. Naivne sa spoliehal na Hitlerov sľub pri rokovaní na Berchtesgadene v januári 1933, podľa ktorého sa bude riešiť čs. otázka za účasti Poľska a Maďarska. Lenže Hitler si 13. 3. 1939 pozval Dr. Jozefa Tisu do Berlína. 14. marca 1939 Slovenský snem vyhlásil samostatný Slovenský štát. Poľsko ho uznalo ako jeden z prvých štátov de jure. Beck ešte stále dúfal, že sa situácia obráti. Na slovenskej politickej scéne sa postupne presadzovali stúpenci a obdivovatelia nemeckej politiky, politici HSĽS (Hlinkovej slovenskej ľudovej strany). To neveštilo nič dobrého ani v poľsko-slovenských vzťahoch.

Ďalším klincom do rakvy pre Poľsko, bolo podpísanie nemecko-slovenskej Zmluvy o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom dňa 23. 3. 1939. V tom istom dni vpadli na Slovensko maďarské vojská. Po tzv. „Malej vojne“ bolo k Maďarsku pričlenených 74 slovenských obcí a Podkarpatská Rus. Rokovania o poľsko-slovenskom pohraničí boli prerušené. Obnovili sa až v máji 1939. Výsledkom rokovania 18. 7. 1939 v Zakopanom bola úprava malého pohraničného styku v okresoch Spišská Stará Ves, Kežmarok, Poprad, Liptovský Mikuláš, Trstená, Námestovo. Poľsko-slovenské vzťahy sa ďalej prudko zhoršovali.

V auguste 1938 vrcholia protipoľské demonštrácie, provokácie, manifestácie organizované Hlinkovou gardou. V nich sa žiadajú späť odstúpené slovenské územia. V apríli Adolf Hitler jediným prejavom roztrhal poľsko-nemeckú Deklaráciu o neútočení.

V auguste 1939 vrcholia horúčkovité prípravy Slovenska na vojnu proti Poľsku. Poľsko opevnilo svoje hranice na juhu. 22. augusta 1939 vstúpili nemecké vojská na slovenské územie. 28. augusta 1939 Dr. Jozef Tiso slávnostne privítal nemeckú armádu a vyhlásil mobilizáciu slovenskej armády.[70]

1. septembra 1939 sa začala druhá svetová vojna a slovenská armáda spolu s nemeckou armádou prekročila hranice Poľska. Do bojov nezasiahla. Bola nasadená až do druhého sledu, za nemeckými jednotkami. Do 3. septembra 39 postupne slovenskí vojaci obsadili územia, patriace k ČSR v rokoch 1920, 1924, 1938. V navrátených slovenských dedinách vítali slovenských vojakov ako osloboditeľov. Na tieto územia sa vrátili ľudia, ktorí po delimitácii kvôli pričleneniu území k Poľsku opustili svoje domovy.
2. 11. 1939 štátny sekretár Wächter oznámil Dr. Tisovi, že Nemecko súhlasí s návratom slovenských území zabratých Poľskom.

 

Politická situácia na Hornej Orave (až do skončenia svetovej vojny).

Od pripojenia na jeseň 1939 až po január 1945 žili obyvatelia severného Spiša a Hornej Oravy ako organická súčasť Slovenskej republiky, ktorá zaznamenávala hospodársky, kultúrny a národný rozvoj.

Z Obecnej kroniky Hladovky – ktorú viedol študent Ján Šprlák-Uličný, narodený 26. 11. 1933, rodák z Hladovky. Využíval dostupné dokumenty, odbornú literatúru, vychádzal aj z výpovedí starých ľudí, ktorí postupne vymierali. Ich osobné svedectvá a výpovede prispeli k objektívnemu obrazu histórie obce.

Kronikár okrem iného uvádzal k roku 1944: „V obci neboli zriadené žiadne fašistické úrady a našťastie pre obec, do koncentračného tábora neodviedli nikoho. 15. novembra prišiel do Hladovky z Dolného Kubína Pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy (POHG). Umiestnil sa v školskej budove. 20. 11. 1944 oddiel prepadli partizáni a odzbrojili. Po tomto prepade ho zlikvidovali.“[71]

Slovenské národné povstanie bolo vyhlásené mobilizáciou 31. augusta 1944. Zúčastnili sa jej všetci muži schopní bojovať. Nastúpili do Dolného Kubína, kde ich vyzbrojili a vystrojili. Odtiaľ odišli niektorí do Trstenej, niektorí na Liptov. Nemecké vojská o týždeň porazili účastníkov SNP. Chlapi sa vrátili domov, niektorí pri návrate padli do nemeckého zajatia. Boli medzi nimi aj hladovskí obyvatelia Matej Greštiak, Martin Hurkot, Jozef Kieta, Ján Kubica. Domov sa vrátili až po skončení vojny.

Obecný kronikár opisuje frontové udalosti takto: „Začiatkom novembra 1944 nemecká armáda začala ústup z Poľského územia. Najprv nemocničné zariadenia, trofejný materiál a od decembra ústup celej armády.[72] Koncom decembra 1944 a v januári 1945 Nemci nútili obyvateľov kopať zákopy nielen v rodnej Hladovke, ale museli chodiť kopať zákopy aj do Mútneho, Polhory, Rabčic a Námestova. V posledných týždňoch roka 1944 sa budovali zákopy aj v obci Vitanová.

25. januára 1945 Nemci nariadili evakuáciu miestneho obyvateľstva. Skoro všetci ľudia z obce sa ukryli po domoch, alebo v okolitých lesoch. Len niektorí obyvatelia z dolného konca dediny zostali. Nemecké vojská zabrali hodne dobytka, náradia, vecí. Pri ústupe zničili jeden drevený a dva železničné mosty. Na vyšnom konci podpálili dedinu. Štyri domy zhoreli aj s hospodárskymi stavbami.
februára 1945 nemecké vojská ustúpili z Hladovky bez veľkého boja. Červená armáda prišla od Suchej Hory v ten istý deň.[73] Pri prechode frontu padli traja Nemci a dvaja Maďari. Domáce obyvateľstvo uvítalo Sovietsku armádu srdečne. Vojakom poskytli ubytovanie aj stravu.“

Silne vybudovaná obrana pri Čimhovej a veľa snehu na deväť týždňov zastavilo postup Červenej armády. Obec sa dostala do prvého obranného postavenia. V okolí boli vybudované zákopy a bunkre. Na ich vybudovaní sa podieľalo miestne obyvateľstvo. Ľudia tiež pomáhali pri preprave materiálu a nosení ranených. Počas frontu miestne obyvateľstvo utrpelo značné škody na domoch od delostreleckých granátov, vznikali požiare, bolo zničených osem domov. Pri prestrelkách bol ťažko ranený Martin Petrek a 19. 2. 1945 zraneniam podľahol. V Liesku, v tom istom čase bol zabitý trinásťročný chlapec Jozef Hubjak, ktorý s rodičmi pred frontom odišiel do Liesku, kde si ho našla smrť.

Počas pobytu Červenej armády v Hladovke slúžila veža kostola ako pozorovateľňa, z ktorej je vidno až na Malú Fatru. Nemecké delostrelectvo sa ju pokúšalo niekoľkokrát zničiť, no nepodarilo sa im to. Jeden granát však dopadol iba niekoľko metrov od západnej časti kostola. Pri výbuchu rozbil vitrážne okná a z oltára Sedembolestnej Panny Márie spadla na podlahu socha, našťastie sa poškodila iba noha sochy. Stopy po črepinách granátu na klenbe vo vnútri kostola boli viditeľné a opravené až v osemdesiatych rokoch počas pôsobenia p. dekana Michala Tondru.

25. 2. 1945 bola nariadená ďalšia evakuácia obyvateľstva kvôli umiestneniu vojakov Červenej armády pred prípravou veľkej ofenzívy.

Front sa pohol 5. 4. 1945 a jeho prechod trval až do skončenia vojny, 8. mája 1945. Spoločný cintorín vojakov Červenej armády bol povyše dediny a pri kostole. Ich pozostatky boli po vojne prevezené na spoločný cintorín do Žiliny a na Slavín. Počas II. svetovej vojny padli ako vojaci aj Ján Pravinek a Martin Kendrala z Hladovky.

Ako videli tieto vojnové udalosti iní autori zo všeobecného, či regionálneho pohľadu?
Sovietsko-nemecký front sa zastavil na línii Chyžné - Veľká Lipnica. Časť Spiša a časť hornej Oravy bola oslobodená.

1. 5. 1945 krakovský vojvoda vydal nariadenie, aby sa na Spiši a Orave zaviedla poľská administratíva. Obyvatelia spišských a oravských obcí vyvíjali horúčkovitú činnosť, aby tomu zabránili. V prvej polovici februára 1945 vydali spišské obce vyhlásenie o samourčení, ktoré podpísalo 95-99 % obyvateľstva. [74]

Zástupcovia oravských obcí 7. apríla 1945 navštívili čs. prezidenta Dr. Beneša v Košiciach, kde sa v tom čase tvoril Košický vládny program pre budúce Československo.

14. apríla 1945 v Jablonke okolo 300 Slovákov napadlo a obsadilo stanicu poľskej milície, ktorú do Jablonky vyslali z NovéhoTargu.
22. apríla 1945 Okresný národný výbor v Trstenej odovzdal prezidentovi Benešovi Memorandum „vo veci Hornej Oravy.“ Konštatovalo sa v ňom, že až 95 % obyvateľstva tvoria Slováci. (Pri sčítaní ľudu z roku 1940: z 17 372 obyvateľov sa prihlásilo k Poliakom iba 188 ľudí.)  [75]
20. mája 1945 sa v  Jablonke konalo manifestačné zhromaždenie hornooravského ľudu. Zúčastnilo sa ho viac ako 3000 ľudí a manifestovalo sa za pripojenie Hornej Oravy a Spiša k Československu. V ten istý deň odovzdal v Trstenej major Milan Polák – v zastúpení Slovenskej národnej rady Spiš a Oravu poľským zástupcom.[76]
29. mája 1945 delegovaní zástupcovia spišských obcí v Spišskej Novej Vsi prijali rezolúciu proti pripojeniu území obcí Spiša k „cudziemu štátu – k Poľsku.“ „Sme všetci Slováci, preto rozhodne žiadame, aby naše presvedčenie a naša vôľa boli príslušnými kruhmi – tak československými, tak inými - rešpektované v zmysle ľudského práva.“  [77]
O otázkach poľsko-slovenských hraníc sa rokovalo aj na zasadnutí čs. vlády v Košiciach, že „...severné územie Spiša a Oravy sa vráti Poľsku, hoci sa v ňom zdôrazňoval slovenský charakter území.“[78] Odovzdanie prebehlo rýchlo.
20. mája 1945 sa poľská delegácia „bezodkladne vybrala“ do Trstenej. V ten istý deň obe strany podpísali príslušný Protokol. Za slovenskú stranu to bol mjr. Milan Polák, podpredseda SNR. Za poľskú stranu vicestarosta Nového Targu Jan Witek, predseda okresnej národnej rady Leon Leja, zást. poľského vojska pp. Jan Choma.
Poľská strana bola ochotná vzdať sa Horného Spiša a Oravy výmenou za získanie Tešínska. Praha však nemienila stratiť tešínsky kraj bohatý na uhlie a huty, hoci na tom istom území bola stotisícová menšina Poliakov, aby vyhovela túžbe niekoľkých tisícok goralov Horného Spiša a Oravy.“[79]
Protipoľské vystúpenia slovenského obyvateľstva sa nezastavili. Posielalo sa nové Memorandum na najvyššie miesta republiky do Prahy, aj na vysoké úrady v Bratislave. Pri príležitosti konania Postupimskej konferencie nasledovali telegramy J. V. Stalinovi, H. Trumanovi, W. Churchillovi. Slovenský ľud sa domáha plebiscitu, ktorý mal byť a neuskutočnil sa už v roku 1920.

 

Ťahanice a spory sú aj po roku 1945

Vytvoril sa Oslobodzovací výbor pre Spiš a Oravu. Pre Spiš v Spišskej Novej Vsi, pre Oravu v Trstenej. Z príkazu Ministerstva zahraničných vecí v Prahe a Povereníctva vnútra v Bratislave sa Oslobodzovací výbor premenoval na Komitét pre podporu utečencov z Hornej Oravy a Spiša. Komitét mal pôsobiť „na spolkovom princípe.“[80]

Vysťahovalci zo slovenských obcí po prvej svetovej vojne prejavujú teraz živý a sústredený záujem o osudy blízkych ľudí v ich rodnej domovine. V USA vznikol American Liberation Commitee for Spis and Orava. V Kanade v Montevideu vznikol Centre Eslovaco Dej Uruguay, podobne i v iných kanadských mestách. Americký delegát Jozef Maťašovský ml. navštívil Slovensko a vládnych činiteľov, obce na Spiši a na Orave. Stretol sa so stovkami utečencov z Poľska. Jeho poznatky sa oplatí citovať v širšom rozsahu, pretože sú presným „obrazom doby“. Maťašovský na mieste zistil: „...neslýchané dôsledky jednoročného teroru na tomto bezbrannom území slovenského obyvateľstva a to: 14 vrážd, niekoľko stoviek ťažko ranených, väznených a okolo 6 000 utečencov.“ Okrem iného zistil, že „...doteraz skoro každá obec bola vydrancovaná, niektoré aj viackrát ozbrojenými jednotkami s poľskými výsostnými znakmi a obyvateľstvo vyšlo úplne na mizinu. Na majetky Slovákov sa uvaľovali vyššie dane a poplatky ako na rovnaké majetky Poliakov.“[81]

Poľská strana sa rozhodla zabezpečiť východný úsek poľsko-československých hraníc. 17. 7. 1945 až 14. 8. 1945 obsadilo poľské vojsko Spiš a Oravu, čo malo za následok ostrý odpor slovenského obyvateľstva, nepriateľské výkriky a hádzanie kameňov. Starosta N. Targu vyslal na Oravu oddiel poľskej milície s cieľom odzbrojiť stanicu slovenskej občianskej milície a  zriadiť oddiel poľskej milície na Orave. V Jablonke dochádzalo k zrážke s poľskou milíciou. Zásahy pokračovali aj inde. Slovenského kňaza z Podvlka vzala poľská milícia ako rukojemníka. Museli zasiahnuť sovietske vojská z oddelenia pohraničnej stráže. Poliaci museli prepustiť slovenských milicionárov i duchovného z Podvlka

V júli a v auguste roku 1945 sporné územie obsadili poľské vojská. Nemilosrdne prenasledovali každého, kto sa hlásil k slovenskej národnosti. Poľské štátne orgány, t. j. štátna správa, bezpečnostné zložky a cirkevní hodnostári vypovedali slovenských učiteľov a kňazov zo slovenských obcí „na poľskom“ území. Diskriminácia bola zrejmá už pri zásobovaní obyvateľstva. Vznikali teroristické bandy, ktoré vyvíjajú zločineckú činnosť na vlastnú päsť. Bola to napríklad Ogňova banda.

V Zakopanom v roku 2006 odhalili pomník Józefovi Kurašovi, známemu prímením Ogień, za účasti prezidenta Poľska Lecha Kaczyńkého. Túto „Udalosť“ prijíma slovenská menšina v Poľsku s rozhorčením a odmietaním. Bol teda Ogień hrdina, či zlodej?
Začínal bojovať ako partizán proti Nemcom. Po skončení vojny robil „trestné výpravy“, konfiškácie tam, kde bývali Slováci. Dr. Milica Majerníková na základe archívnych materiálov konštatovala, že Ogień skonfiškoval (odcudzil) Slovákom na Spiši viac, ako sedemsto kráv, dvesto koní, 400 prasiat, 200 oviec, mnoho šatstva, potravín, vykonal desiatky popráv. Prechádzka jednou dedinou znamenala pre „Ogńových partizánov“ šesť mŕtvol.[84]
Ogień sa vraj riadil „ušľachtilou ideou“. Chcel očistiť Podhale od zbojníkov. Bol ako červený apoštol Felix Dzeržiński. Aj Ogień chcel byť apoštolom, ktorý chcel ľudí - aj nasilu – „urobiť šťastnými“

4. júla 1946 vyše tri stovky Slovákov v obci Podvlk zaútočilo na poľskú stanicu a zajalo milicionárov, ale po zásahu sovietskych dôstojníkov ich museli prepustiť. Medziministerská komisia robila dôslednú analýzu príčin spomenutých udalostí, sporov, zatýkania, únosov a pod. Komisia nepomenovala všetky príčiny, ale skonštatovala, že:
- Na problematickom prihraničnom území existujú veľmi silné protipoľské nálady,
- V pamäti ľudí je ešte stále trojnásobná zmena hraníc v prospech jednej, potom druhej strany,
- Unáhlené činy starostu Nowego Targu,
- Nepopulárnosť poľských milícií medzi obyvateľstvom.[82]

Asi 6000 Slovákov – goralov - opustilo navždy územie Poľska. Ďalšie tisícky však zostali.[83]

20. až 26. 7. 1946 navštívila československá vládna delegácia Moskvu. Klement Gottwald mal „ostrý rozhovor“ so Stalinom, ktorý vyslovil súhlas so sovietskym odporúčaním: uzavrieť s Poľskom Zmluvu o priateľstve. Telegram dostal čsl. prezident E. Beneš, aby sa uvedená Zmluva uzavrela s tým, že vzájomné územné požiadavky bude možno vyriešiť v priebehu nasledujúcich dvoch rokov po vzájomnej dohode. Podobné odporúčanie dostala aj Varšava. Po týchto udalostiach sa československo-poľské vzťahy viditeľne zlepšili.

V auguste 1946 sa v Paríži konala Mierová konferencia ministrov zahraničných vecí. V novembri toho istého roku bol schválený text Zmluvy o priateľstve. Stále to však tlelo pod povrchom. Stalin a minister zahraničných vecí ZSSR Molotov 25. a 27. februára 1947 chceli urýchlené schválenie Zmluvy zákonnou cestou a definitívne. V ostrej nóte sa uvádzalo, že: „Ďalšie prieťahy vytvárajú škandalóznu situáciu.“
Takže 10. marca 1947 Klement Gottwald a Jan Masaryk za čsl. stranu a Cyrankiewicz a Medzelewski za poľskú stranu podpisujú vo Varšave Zmluvu o priateľstve a vzájomnej pomoci, ako aj Dodatkový protokol, ktorým sa zabezpečovali menšinové práva Poliakov v ČSR a Slovákov a Čechov v Poľsku.
Tým sa dovŕšilo rozdelenie Európy. Sovietsky blok bol zatiaľ pevne organizovaný. Tešínska otázka, aj otázka Hornej Oravy, aj severného Spiša sa neriešila. Zachovala sa pôvodná hranica určená predmníchovskou Zmluvou v pôvodnej platnosti. Znenie Dodatkového Protokolu sa v roku 1949 predĺžilo o ďalšie dva roky.

Práva obyvateľov Spiša a hornej Oravy sa zabezpečovali uvedeným Protokolom a postupne sa rozširovali. Počet slovenských škôl vzrástol z 10 na 25 škôl. Do konca školského roka 1949 sa malo utvoriť ešte ďalších 6 škôl. Poľské štátne orgány boli pripravené uznať, že „dokonca prehnaný liberalizmus bude menej škodlivý ako pokračovanie v „machayovských tradíciách“ a prelomenie odporu miestnej administratívy, ktorá zastávala negatívne stanovisko k akcii priznávania práv.[85]

Navzdory sľubným zmiereniam a dokumentom nastali problémy so zápismi detí do škôl. Predstavitelia čs. zastupiteľského úradu zistili, že občania boli dezinformovaní. Ani v jednej obci nevedeli o možnosti zapísať svoje deti do slovenskej školy. Zle formulovaná Vyhláška zo strany Ministerstva školstva Poľskej republiky, z ktorej nevyplývalo, že ide o zápis s cieľom otvoriť novú slovenskú školu. Začiatkom nového školského roka 1948/1949 sa uskutočnil nový zápis vďaka Dr. V. Clementisovi, vtedajšiemu Ministrovi zahraničných vecí ČSR v niekoľkých slovenských obciach na Orave. Poľské Ministerstvo školstva 5. 9. 1948 oznámilo, že vznikli predpoklady na otvorenie troch slovenských škôl.

Konzulát ČSR v Katowiciach má záznam, že v šk. r. 1948/1949 bolo na Spiši 14 slovenských škôl s 1021 žiakmi a na Orave 17 slovenských škôl s 1287 žiakmi. Mimo slovenských škôl ešte zostalo 1400 slovenských detí.

Ďalším nedoriešeným problémom slovenského školstva v Poľsku boli učebnice, ktoré poľská strana z ČSR zásadne odmietala prijať. Až v máji 1948 poľské Ministerstvo školstva schválilo určitý počet učebníc zo Slovenska. V novembri 1948 sa dokončili prípravy na otvorenie slovenských spolkov. Vyriešil sa problém slovenského družstevníctva v rámci roľníckej svojpomoci. Povolili sa dvojjazyčné nápisy. Pre slovenskú menšinu sa začal opravovať Ľudový dom v Chyžnom. Zároveň bol umožnený väčší podiel na samospráve. [86]

V apríli a v máji 1949 sa na Spiši a Orave na žiadosť Slovákov uskutočnili voľby šoltýsov  - richtárov. Poľské okresné orgány otáľali s ich potvrdením vo funkciách. Do júna 1948 potvrdili len jedného šoltýsa. Slováci sa stali členmi obecných zastupiteľstiev. Často v nich získali prevahu. Napríklad v Jablonke z 38 členov samosprávy ich bolo tridsať. Na území Spiša a Oravy sa stali šoltýsmi - richtármi zväčša Slováci. Poľské štátne orgány boli ochotné na ďalšie ústupky, aby sa nezhoršovali nálady proti poľským obyvateľom. Poliaci navrhli utvoriť novú funkciu podšoltýsov - podrichtárov a tieto posty - funkcie štátnej správy zamýšľali obsadzovať výlučne Poliakmi. V mesiacoch marec, apríl 1949 sa konala reorganizácia obecných správ. Väčšinu obsadili demokraticky Slováci.[87]

V systéme slovenského školstva nastal výrazný pokrok až po otvorení lýcea v Jablonke v roku 1953. Bol to dôsledok kolektívneho úsilia slovenského obyvateľstva, prvého riaditeľa lýcea Štafana Vaclaviaka a učiteľov vyslaných zo Slovenska. Neskôr ich nahradili učitelia z Poľska a absolventi lýcea. Školy s vyučovacím jazykom slovenským sa menili (asimilovali) na poľské školy, slovenčina sa stáva len „voliteľným predmetom“. K takejto zmene došlo aj na tomto lýceu, až sa v rokoch 1961 - 1968 pretvorilo na poľskú školu. Za 20 rokov však vychovalo 200 absolventov. Dnes ani v archíve nenájdeme stopy po jeho pôvodnej slovenskosti.[88]

Poľská katolícka hierarchia reagovala podráždene na vývoj udalostí na Spiši a na Orave. Poľský kardinál Sapieha sa spytoval krakowského vojvodu, či: „...tie kraje patria ešte do Poľska, či taká agitácia je v záujme poľského štátu“? Pýtal sa aj „...akú ochranu bezpečnosti vládne orgány zaručujú tam bývajúcim Poliakom“.[89] Niektorí kňazi dovoľovali spievať v kostole len po poľsky, iní v miestnom dialekte. Slováci žiadali aby mohli spievať používať slovenčinu. Neskôr dostalo slovenské obyvateľstvo „v poľských obciach“ povolenie spievať omše v národnom jazyku – polovičku po poľsky, polovičku po slovensky. Alebo  striedavo raz v poľštine, raz v slovenčine.

J. Kwietek uzatváral svoje hodnotenie slovenskej menšiny v Poľsku v rokoch 1945-1950 takto: „Požiadavky spolkov Slovákov boli výsledkom úsilia obsiahnuť čo najširšie práva a svedčili o tom, že doterajší stav slovenského obyvateľstva neuspokojoval. Taktika jeho činnosti sa zmenila. Od strhávania poľských zástav, šeptanej propagandy, letákových akcií, a pod., slovenské obyvateľstvo prešlo na cestu legálnej činnosti. Usilovalo sa dostať do jestvujúcich inštitúcií a funkcií a potom ich ovládnuť, aby takýmto spôsobom realizovalo svoje ciele.“[90] Treba len pripomenúť, že do roku 2006 nemal poľský štát vypracované komplexné právne normy upravujúce právny status pre menšiny.

Skôr ako začneme novú kapitolu o povojnových rokoch, zhrňme si  pamätihodné udalosti v obci tak, ako ich zaznamenal kronikár a prepísal z archívnych materiálov do obecnej kroniky po rokoch svetovej vojny:

8. 6. 1933 – nečakane napadol sneh a držal sa na poliach celé dva týždne. Potom prišlo náhle oteplenie. Sneh sa roztopil, úroda bola veľmi poškodená.
23. mája až 3. júna 1934 udreli silné mrazy, ktoré zničili úrodu a stromy. Potom nastalo veľké sucho a rozmnožili sa myši, čo opäť zničilo celú úrodu.
j16. úna 1934 bola povodeň, akú si ľudia dovtedy nepamätali.
26. marca 1935 o 12.30 hod. bolo silné zemetrasenie trvajúce 15 sekúnd.
V roku 1936 prekvapila obyvateľov v noci 12. januára silná búrka.
2. mája udrel blesk, zapálil dedinu, ale požiar bol v zárodku uhasený vďaka rýchlemu zásahu hasičov.
Začiatkom júna napadol sneh. V noci prišli silné mrazy a úplne zničili zemiaky.
25. januára 1938 „podivným svetlom bola ožiarená celá obloha.“ Pravdepodobne šlo o inteznívnu polárnu žiaru.
Slabšiu polárnu žiaru bolo možné pozorovať aj v roku 1939 počas niekoľkých večerov (neuvedené dni ani mesiac).
Pre zlé počasie v roku 1941 bola žatva až v októbri. Spod snehu sa vykopávali zemiaky. Na mnohých miestach zostali zemiaky pod snehom, nevykopané.
Od 16. do 24 mája 1943 pôda zamrzla na hrúbku niekoľkých centimetrov. Mráz poškodil stromy a úrodu.
24. mája 1944 napadol sneh. Dedina bola celá biela. Sneh sa hneď roztopil.
22. júna 1944 silná prietrž mračien zapríčinila „strašnú povodeň.“

 

Povojnové roky 1945 – 1947

Pretože archív bývalého Miestneho národného výboru bol zničený, jediným zdrojom informácií mohol byť Okresný štátny archív v Dolnom Kubíne, alebo Štátny oblastný archív v Bytči. Ani v týchto, ani v iných archívnych materiáloch sa z rokov Slovenského štátu a z prvých povojnových rokov nenašla žiadna dokumentácia. Môžeme len hádať, komu na tom záležalo.
Našťastie Ján Ondica, kronikár, až do apríla 1962 kedy sa odsťahoval do Poľska, zaznamenával pomerne presne históriu obce.
Po oslobodení, po 8. máji 1945 trvalo vyše poldruha roka, kým sa odstránili vojnové škody na domoch. Pôvodný stav dobytka, šatstva a ďalšieho materiálu, bolo treba dopĺňať viac rokov, kým sa dosiahol predvojnový stav. Najskôr sa spojazdnili cesty v obci, urobili sa odvodňovacie kanály, postavil sa nový most ponad Jelešňu, obnovila sa prevádzka železničnej trate.
Následky vojny v mierovom období nedali na seba dlho čakať. Zbrane sa našli hocikde. Jednou z nich sa zastrelil Štefan Bonk ešte v roku 1945. V roku 1950 zahynuli následkom priameho výbuchu nájdeného granátu 25-ročný Ján Beľa, 14-ročný Bohuš Kendrala, 17-ročný Karol Hutlas, a 8-ročný Milan Maslák. Všetci zomreli v ten istý deň v trstenskej nemocnici. Karol Škrabek našiel nevystrelenú raketu, aktivoval ju, podpálil humno Karola Harmatu a pre nedostatok vody zhorelo do tla deväť stodôl.
Predsedom Miestneho národného výboru bol Štefan Korček. Miestny úrad zabezpečoval vydávanie stravných lístkov a lístkov na šatstvo, rozdeľoval zásielky Červeného kríža, robil súpis vojnových škôd, objednával umelé hnojivá a stavebný materiál na opravy poškodených domov...

Podľa daňového súpisu v roku 1945 mala Hladovka 144 popisných domových čísel. V 128 domoch sa uvádzalo len 189 miestností, pretože 77 domov v Hladovke bolo jednoizbových, 43 dvojizbových a len jeden dom Leopolda Vnenka bol štvorizbový. Majitelia domov sa uvádzali v súpise domovej dane od č. 1 po 144 nasledovne: 2. František Hutlas, 3. Ignác Rafáč, 4. Anton Rafáč, 5. Anton Petrák Štajer, 6. Ján Petrek st., 7. Jozef Dudzík, 8. Matej Bugaj st., 9. Jozef Gallas (dom bol zbúraný v roku 1946), 10. Jozef Tokarčík, 11. Mária Bušová, 12. Jozef Maslák, 13. Matej Bella, 14. Ján Kendrala, 15. Štefan Škrabek ml. (dom bol zbúraný v roku 1951), 16. Ján Petrek (neskoršie dom Jozefa Števuliaka), 17. Ján Gallas, 18. Martin Chovančák, 19. Matej Bugaj ml., 20. Anton Bugaj. 21. Martin Hudík, 22. Matej Greštiak, 23. František Kubica Tyrala, 24. Mária Šprláková Matuláková (neskoršie Matej Beľa), 25. Karol Šprlák, 26. Jozef Kubica Purčin, 27. Verona Chovančáková (neskoršie Štefan Chovančák), 28. Karol Škrabek, 29. Ján Petrák Greš, 30. Karol Harmata, 31. Ján Harmata, 32. Ján Kutis, 33. Anton Chovančák, 34. Ján Balek ml., 35. Ján Štajer (neskoršie Augustín Vnenk), 36. vdova Verona Hutlasová (neskoršie Ján Hutlas), 37. Štefan Hutlas, 38. Mária Šikyňová, 39. rímsko-katolícka ľudová škola, 40. rímsko-katolícky kostol, 41. Ján Kubica Tyrala (neskoršie Anton Kubica), 42. Anton Gulčík Kalis (neskoršie Jozef Chovančák), 43. pri dome nie je uvedený majiteľ, opustený dom, 44. Martin Ťapaj (neskoršie Anna Petreková), 45. Ľudovít Ťapaj (dom zhorel v roku 1945), 46. Ondrej Hurkot, 47. pri dome nie je uvedený majiteľ, opustený dom, 48. Ján Krátky (neskoršie Jozef Bugaj), 49. Ján Šlosár, 50. Michal Bušš (neskôr Ján Bušš), 51. Verona Vojtasová (neskoršie Karol Šprlák), 52. Štefan Bonk, 53. Jozef Bonk, 54. Anna Ťapajová Pravineková, 55. Štefan Korček, 56. Štefan Šimaľa, 57. Matej Petrek, 58. Anton Bušš, 59. Anna Chovančáková, 60. Ján Šprlák Bidis, 61. opustený dom, bez udania majiteľa, 62. Jozef Ťapaj, 63. Mária Fereková, 64. Anton Kubica, 65. Ján Kalis (dom zburaný v roku 1939), 66. Ján Škvarek, 67. Matej Ďubas, 68. Ján Škrabek, 69. Štefan Hutlas, 70. Ján Kalis Janov (neskoršie Karol Matulák), 71. Anton Hrubec, 72. Ján Botek, 73. Ján Bobák, 74. Verona Škrabeková (dom bol zbúraný v roku 1945), 75. Štefan Brnušák, 76. Matej Kubica. 77. Martin Bidiš Šprlák, 78. Ján Bidiš Šprlák, 79. Ján Matulák, 80. Jozef Kieta, 81. Mária Chmeňová, 82. Jozef Kubica Tyrala (dom zhorel počas frontu 1945), 83. Martin Bidiš Šprlák, 84. Anton Šimaľa, 85. Anton Kubica, 86. Ján Kendrala ml., 87. Ján Planieta, 88. Matej Šprlák Pardel, 89. Ján Jašík, 90. Matej Puk Evin (dom bol zbúraný v roku 1951), 91. Matej Šprlák Puk, 92. Ján Greštiak, 93. Ján Kubica Purčin, 94. Jozef Brnušák, 95. Ján Brnušák (dom, vyhorel v roku 1945), 96. Martin Buš (neskôr Ján Buš), 97. Mária Šprláková Boteková (neskoršie Karol Šprlák), 98. Ján Šprlák Botek, 99. Ján Hudík (dom zbúraný v roku 1944), 100. Štefan Kubica, 101. Jozef Galas Klak (dom zhorel v roku 1939), 102. Peter Galas Klak, 103. Jozef Puk Šprlák, 104. Martin Gazdík, 105. Jozef Kendrala, 106. Martin Gulčík Kalis (neskoršie Anton Gulčík), 107. Mária Dudzíková, 108. Anton Hrubec, 109. Leopold Vnenk, 110. Ján Gallas Brnušák, (dom bol zbúraný v roku 1950, na jeho mieste bola postavená škola), 111. Matej Motýľ, 112. Ján Hudík, 113. Jozef Števuliak, 114. Ján Botek, 115. Anna Šikyňová ( neskôr Karol Škodoň), 116. Martin Greš, 117. Martin Škrabek, 118. Ignás Hutlas Kutis (neskoršie Anton Bugaj), 119. Ján Jaš, 120. Jozef Vojteček, 121. Jozef Uličný Šprlák (dom bol zbúraný v roku 1949), 122. Matej Korček, 123. Ján Ondrej Šprlák, 124. Štefan Ťapaj (dom zrúcaný v roku 1942), 125. Štefan Korček, 126. Ján Matulák, 127. Verona Šimaľová (neskôr Jozef Šimaľa), 128. Ján Kubica, 129. Ján Šimaľa, 130. Jozef Štipta, 131. Karol Osisek Kubica, 132. Mária Pravineková, 133. Verona Kozera, 134. Anton Hutlas, 135. Jozef Chovančák (neskôr Štefan Chovančák), 136. Mária Kubicová, 137. Ján Matulák, 138. Matej Kovaľák, 139. Karol Hutlas, 140. šoltýšsky mlyn, 141. budova slovenských železníc, (dom zhorel v roku 1950), 142. Jozef Kubica, 143. Jozef Gallas, 144. Anna Mrozeková (dom zbúraný v roku 1954).

V roku 1945 prijala vláda opatrenia na spevnenie našej meny. Kolkovali sa peniaze, 500 korún na osobu. Ostatné bankovky sa odvádzali do banky ako „viazaný vklad.“ Z neho sa mohla vyberať len malá čiastka napr. na stavbu domu, na pohreb a pod.
Po 1945-om roku sa rozšíril čierny obchod, čo bolo trestné a najčastejšími artiklami boli petrolej, soľ, látky, cukor, obuv, korok, čierne korenie, a i.
Pri pašovaní bol do nohy postrelený Anton Štajer z Hladovky, ktorý počas prevozu od štátnej hranice vykrvácal a 10. 10. 1947 zomrel. Pri prechode hraníc hliadka SNB postrieľala Poliakov. 29. januára 1948 za mlynom našli zamrznutého poľského občana E. Stopku. Z Poľska prichádzali bandy a okrádali obyvateľstvo. V novembri 1946 ozbrojená banda odzbrojila členov pohraničnej stráže a vykradli Jozefa Kubicu-Tyralu, Jána Kalisa, obchod Martina Ťapaja. Po vojne v rokoch 1946 – 1967 sa podľa nariadenie vlády museli odovzdávať povinné kontingenty poľnohospodárskych potravín - bravčovina, hovädzina, vajcia, obilie, mlieko, zemiaky a seno.

25 starých občanov začalo dostávať dôchodky, predtým boli odkázaní len na pomoc svojej rodiny. Ak vládali, pomáhali napr. susedom za materiálnu pomoc. Zbierali lesné plodiny a suché drevo v lesoch. Vojnové vdovy boli odkázané na milosť druhých.

Začínala zdravotná starostlivosť štátu o občanov - bezplatné povinné zdravotné prehliadky pre deti, povinné očkovanie proti týfusu, TBC, šarlachu. Občania si svojpomocne stavali domy. Ak nebol dostatok tehál, vyrábali si ich z hliny sami, niektorí stavali bez stavebného povolenia, čo bolo posudzované podľa zákona ako „čierna stavba.“

 

Pofebruárové roky a nástup totality (1948 – 1956)

Pre komunistov bol február 1948 „Víťazným Februárom“ a vývoj ČSR sa začal uberať k jednosmernému totalitnému štátu. V Obecnej kronike je však o tom len jedna veta: „...februárové udalosti v obci prebehli bez akýchkoľvek ozvien“. Praha a Bratislava boli ďaleko. Roľníci pripútaní k pôde sa neveľmi zaujímali o politické udalosti. V tom čase boli v obci tri rádiá a noviny neodoberal nikto.[91]

7. marca 1948 bol založený Akčný výbor. Jeho predsedom sa stal Karol Šprlák-Botek. Obec Hladovka patrila do Žilinského kraja, okresu Trstená.

Aké boli podmienky života?
a) Bohaté pasienky umožňovali chov oviec v Oraviciach, alebo v hladovskom chotári. Od pasenia oviec sa „nič neplatilo.“ Bačovia robili „podľa zvyklostí“. Dávky syra vopred zjednali s gazdom (asi 5 kg na ovcu). Ovce sa pásli od mája do Michala. Vlnu si bral gazda. Rožnému statku sa darilo. U jedného gazdu bolo v maštali ustajnených v priemere 5 kusov dobytka. Mlieko a zemiaky boli najobľúbenejším jedlom. Najdôležitejšou ťažnou silou sa stal kôň. Voly sa kvôli vrchovitému a rozsiahlemu chotáru nechovali, z dôvodov samozásobovania a sebestačnosti bol rozšírený chov domácich zvierat - husi, sliepky, kačice, morky.

b) Živelné pohromy, ktoré sa nedali predvídať, sú vždy nebezpečné. V lese - v Bore požiar 2. 6. 1947 zničil 200 hektárov lesa. 7. augusta 1948 bol veľký lejak a vznikla povodeň. Zaplavilo cesty, zničilo most na Jelešni, poškodilo železničnú trať, obec odrezalo od okolitého sveta. V zimných mesiacoch prišli nielen záľahy snehu, ale aj snehové víchrice. Pozhadzovalo strechy, na kostole zhodila víchrica kríž. Lokálne požiare boli aj v ďalších rokoch 1951 a 1953.

c) Významnou udalosťou bolo postavenie provizórnej školy. V sledovaných rokoch sa vybudovalo 31 súkromných domov. Väčšina chlapov našla prácu v blízkosti obce, najviac pri výstavbe Oravskej priehrady. V roku 1952 sa otvorila autobusová štátna doprava. V rokoch 1955 – 1956 sa urobila elektrifikácia obce. V marci 1956 sa „už svietilo“. Mládež si sama iniciatívne postavila volejbalové ihrisko. Ročne sa narodilo v priemere 3 – 15 detí. Menová reforma nebola prijatá s nadšením, pretože veľa ľudí prišlo o peniaze.

d) Pri osvetovej besede bola zriadená ľudová knižnica. Dočasne ju umiestnili v kancelárii MNV (miestneho národného výboru). Osvetová beseda každým rokom usporiadala aspoň jedno ochotnícke divadelné predstavenie. Ochotníci hrali divadlá aj mimo rodiska – v okolitých obciach a na zájazdoch po slovenských dedinách v Poľsku. V oblasti ľudovej kultúry bol najúspešnejší Folklórny súbor Goral, ktorý pracoval pod vedením manželov Jurčiovcov. Viackrát získal najlepšie ocenenia na okresných, krajských a bol úspešným aj na celoslovenských prehliadkach. Často vystupoval na známom folklórnom festivale vo Východnej, v Strážnici, v Detve... Ľudoví rezbári Ján Hutlas a Štefan Bonk robili reštaurátorské práce v kostolíku v Oraviciach. V roku 1947 riaditeľ školy Jozef Lacek založil dychovú hudbu. Keď bol preložený na inú školu, dychovka sa pomaly rozpadla.

 

Roky upevňovania komunistickej moci 1957 – 1970

Na rozdiel od predchádzajúcich, pomerne dobrých rokov, prichádzali ďalšie zlé roky.
Rok 1957 bol neúrodným rokom. Kronikár ho označil ako „mokrý a studený rok.“ Neskorá žatva, málo kvalitného sena, no vydarená úroda zemiakov. Na hydinu sa však rozšíril mor. Čo do plnenia kontingentov sa Hladovka v rámci okresu Trstená umiestnila z dvadsiatich obcí na desiatom mieste. Výkupné ceny boli nízke: jeden kilogram suchého sena = 0,26 halierov, jeden liter mlieka = 1 Kčs. Boli zrušené povinné dodávky obilia, no zvýšili sa dodávky zemiakov. Kontingenty boli vysoké. Na jeden hektár 21 kg bravčoviny, 44 kg hovädziny, 106 ks vajec, 140 l mlieka, 26 kg sena, 506 kg zemiakov. Len s veľkou námahou sa plnili dodávky. Zvyšovali sa stavy dobytka - po sčítaní to bolo: 153 koní, 225 oviec, 1812 sliepok, 153 husí, 81 kačíc, 32 moriek, 329 ošípaných.

Predsedom obce bol Jozef Kubica, tridsaťročný roľník. Podarilo sa mu postaviť Obecný dom, no stavba zostala nedokončená.

b) Osvetová beseda sa starala o náplň kultúrneho života obce. Hrali sa ochotnícke divadlá ( Juraj Dandin a komédia Kto si čo navarí). Nepravidelne, niekedy aj dvakrát do týždňa sa premietali filmy (školskou premietačkou), no nemali veľký úspech, ľudia inklinovali skôr k divadlu. Filmy sa požičiavali v Liesku.
Kroj bol vždy sviatočným odevom. Vo všedný deň sa čoraz častejšie nosila konfekcia.
Najčastejším jedlom boli zemiaky, mlieko, kapusta, ale aj mäso a syry. Chlieb sa kupoval v obchode, doma sa piekol čoraz menej. Najčastejšie sa používala ražná múka, v chlebe museli byť vždy zemiaky.
Na zábavách dochádzalo občas k bitkám, najčastejšou príčinou bol alkohol.
Zlepšovala sa zdravotná starostlivosť. Zaviedlo sa očkovanie detí proti záškrtu, obrne, žltačke. Matky mali bezplatné ošetrenie. V Suchej Hore bola zriadená poradňa pre tehotné ženy. Lekárske prehliadky mládeže sa stali povinnými a boli zdarma, ošetrenie chrupu bezplatné. Nemocných vozili autá z OÚNZ z Trstenej.
Nové domy si obyvatelia murovali z tehál, dvojizbové s kuchyňou, niektoré mali aj verandu, vylepšovala sa kultúra bývania.
Chlapi chodili za prácou do hory (drevorubačské práce), do ostravských baní, alebo na stavby vážskych stupňov. Ľudia čoraz častejšie kupovali rôzne elektrospotrebiče ako napr. elektromotory na pohon sečkovice, žehličky, práčky, rádiá, a pod. Druhý telefón v obci dostala škola
O kolektivizácia sa hovorilo aj na „verejných hovoroch“, no myšlienka sa neujala. Proti založeniu JRD bol v obci veľký odpor.[92]
Po otvorení hraničného prechodu cez Suchú Horu prichádza čoraz viac turistov. Správca Osvetovej besedy učiteľ Viktor Garbiar hral a nacvičoval s ochotníkmi nové divadlá, oslavovali sa všetky štátne sviatky a rôzne výročia, no účasť ľudí na oslavách bývala veľmi slabá. Škola vydala šesť čísiel dedinských novín „Život Hladovky.“
Osemročná stredná škola, ktorej oprava stála 45.000,- Kčs, mala 146 žiakov z Hladovky, Suchej Hory, Vitanovej, sedem učiteľov a učilo sa na dve smeny. Podarilo sa splniť dôležité uznesenie MNV: založiť Poľnohospodársku zimnú školu pre poľnohospodársku mládež. V rokoch 1957-1958 ju navštevovalo 164 žiakov, 31 z Vitanovej, 27 zo Suchej Hory, 106 z Hladovky. Rodičia často posielali svoje deti pásť dobytok, čo sa prejavovalo aj na dochádzke žiakov do školy.

Začiato stavby obecného úradu 1958
 
Budova obecného úradu, 1959

Roľníci aj naďalej hospodárili „po starom“, zaostalé systémy hospodárenia sa takmer nemenili: malé maštale, slabé osvetlenie, nedostatočné vetranie.  Keď pominuli práce na poli, čistili sa lúky a pasienky, vozil sa hnoj, opravovali sa cesty.

Obec navštevoval zverolekár, aby zaočkoval zvieratá. Začínalo sa s pravidelnou insemináciou.

V roku 1959 sa konečne podarilo dokončiť výstavbu kultúrneho domu. Slávnostné otvorenie sa konalo 26. 12. 1959 za účasti občanov a zástupcov ONV z Trstenej.

V uvedenom roku rástla životná úroveň rýchlejšie. Nakupovali elektrospotrebiče, MNV dostal do daru od Tesly Orava v Nižnej nový (druhý v obci) televízor Devín, pribudlo šesť nových rodinných domov. Okresné spotrebné družstvo Jednota začalo s výstavbou moderného obchodu. Obec si v tomto roku kúpila mláťačku. Hlavne dievčatá sa krajšie obliekajú a kupujú si drahé sukne a doplnky ku krojom. Vylepšuje sa aj zariadenie domácností, jedálny lístok je pestrejší. Kronikár uvádza: „...veľmi zlou vlastnosťou niektorých ľudí je pašovanie rôzneho tovaru z Poľska a do Poľska. Nelegálne prechody hraníc boli bežné, mnohých pri pašovaní chytili bezpečnostné orgány. Niektorých zranili, niektorých zastrelili. Tovar sa kupuje a výhodne sa speňažuje. Odučiť ľudí od pašeráctva bolo veľmi ťažké...“ [93]

Rok 1960 – V ČSSR nastávajú veľké vnútropolitické a hospodárske premeny, ktoré sa dotkli aj samotnej Hladovky. Od júna patrila obec pod okres Dolný Kubín - boli zlúčené tri okresy. Z bývalých šiestich krajov na Slovensku zostali len tri. Orava spadala do Stredoslovenského kraja. Naša obec sa uvádzala ako: Hladovka, okres Dolný Kubín, kraj: Stredoslovenský, štát: Československá socialistická republika (ČSSR).

Konečne sa po dlhých jednaniach začala výstavba novej deväťročnej školy a výstavba vodovodu pre školu i obec. Obec zakúpila k obecnej mláťačke motor a po dokončení požiarnej zbrojnice dostal dobrovoľný požiarny zbor rovnošaty pridelili im motorovú striekačku.[94]

Po voľbách do národných výborov sa stal predsedom MNV Jozef Kubica a tajomníkom Štefan Chovančák. V novom vedení pribudli nové mená. Najmladším poslancom bola 24-ročná Mária Floreková a najstarším 55-ročný Štefan Bonk.

Napriek enormnému úsiliu MO KSS (miestnej organizácia komunistickej strany Slovenska), členov MNV, učiteľov a agitátorov, sa založenie JRD nepodarilo. Povinné dodávky boli pre obec vysoké. 4 604 q zemiakov, 77 221 kg mäsa, 121 443 l mlieka, 127 361 vajec, 4 100 kg ľanu. Platili staré i nové výkupné ceny. Rozdiely boli veľké. Napríklad: hovädzie mäso – povinný predaj: 3,- Kčs za jeden kg, voľný predaj 12,50 Kčs za jeden kg. Vajcia v zime - povinné dávky 14,40 Kčs za 1 ks, voľný predaj 25,40 Kčs za jeden kg. Za produkty, ktoré dodali súkromne hospodáriaci roľníci nad povinnú dodávku však dostávali rovnako nízku cenu ako pri povinnej dodávke, napr. za jeden kg hovädzieho mäsa 3,- Kčs.

Na kultúrnych akciách najčastejšie vystupuje Detský folklórny súbor, do prišlo bábkové divadlo z Brna, divadelní ochotníci z Liesku. Zvyšovala sa prednášková činnosť. Lekári z Trstenej prednášali na všeobecné zdravotnícke témy. V obecnom rozhlase bola často hlavnou témou agitácia do JRD. Mládež strácala záujem o prácu v kultúre, odchádzala za prácou mimo obce. 
Ján Ondica skončil 10. apríla s písaním Obecnej kroniky a novým kronikárom sa stal Cyril Mores, učiteľ a zást. riaditeľa školy.

Mária a Ján Kubica, 1961

Rok 1962 - Obec mala 614 obyvateľov – z toho 310 mužov a 304 žien. Pokoj narušila tragédia dvoch detí: Karola Šprláka (10 rokov), Augustína Kubicu (13 rokov) pri pasení kráv popri „štreke“ zaspali na koľajniciach. A. Kubicu usmrtil vlak a Šprlákovi odrezalo nohu.

Začala výstavba školskej bytovky a podľa vtedajšieho kronikára: „Občania nemali záujem na dokončení stavby školy.“ V roku 1962 boli v obci dva telefóny. V novom pohostinstve zriadili vývarovňu pre žiakov základnej školy (za 130 000,- Kčs). Nová studňa pri novej krčme zásobuje vodou predovšetkým školu a učiteľskú bytovku.

Od 28. januára 1962 do 19. februára 1963 pre veľké záveje autobus do Suchej Hory nepremáva. Ľudia chodili peši až na prvú zastávku do Vitanovej. Prešliapali si úzku cestičku snehom ako v dávnych časoch. Cez Veľkú noc bolo teplo ako v lete (20.4. – 22. 4. 1962) 25 stupňov C v tieni a v júni (4. 6. - 5. 6. 1962) napadol sneh. Na škole zamrzli dva mladé bociany a pomrzli aj vtáčie mláďatá. Úroda obilia, zemiakov i kapusty bola slabá a tak sa nesplnili ani predpísané dodávky kontingentov.

Kultúrna úroveň obyvateľstva zaostávala za hmotnou kultúrou. V septembri si žiaci školy zasadli ešte stále len do starých lavíc, vyučovalo sa v dolnej budove, u Greša, u Motýľa, školská dielňa bola tiež v súkromnom dome. U Motýľa sa nedalo vykúriť, deti mrzli, ale učili sa. Do obce prišla televízia, profesionáli z veľkého mesta sa nestačili diviť, v akých podmienkach sa na slovenskom severe učí. Bol to príliš kritický materiál aby sa odvysielal, cenzúra bdela.

Stará budova základnej školy

Rok 1963 - 5. mája bola do užívania daná novostavba školy a riaditeľom školy sa stal Peter Jurči. Koncom školského roka sa ukončilo sťahovanie starej školy do novej. Obec už mala štyri telefóny, ktoré boli pripojené na automatickú telefónnu ústredňu v Trstenej. 
Po voľbách do zastupiteľských úradov sa stal predsedom MNV Štefan Kovaľák a tajomníkom Jozef Kubica. Kontingenty sa zvýšili. Z jedného hektára bolo treba odovzdať štátu: 169 litrov mlieka, 100 kg mäsa, 1 100 kg zemiakov. V obci sa splnila iba dodávka sena. Ľudia – gazdovia – udržiavajú vysoké stavy dobytka. V sledovanom čase bolo v obci 490 kráv a 135 koní.
V roku 20. výročia SNP (slovenského národného povstania) boli vyznamenaní jeho priami účastníci: Ján Buš a Karol Šprlák Botek. 
Najdôležitejšou stavbou obce v "akcii Z" bola stavba vodovodu. Našli sa však ľudia, ktorí si namiesto prípojky kopali vlastnú studňu a často ich to vyšlo drahšie než prípojka na obecný vodovod. 
Po teplom lete však prišla krutá zima a tak sa polročné prázdniny predĺžili až na tri týždne. Mráz dosahoval mínus 30 stupňov.

Rok 1965 - Jozef Kubica si kúpil prvú motorovú rezačku, Karol Greštiak, č. d. 152 prvý
propan-butanový varič, v obci bolo už osem televíznych prijímačov a mládenci si začali kupovať motocykle.  Postupne boli založené organizácie ako ČSČK, SZM, SZŽ, Zväzarm, ZČSSP, Telovýchovná jednota.

Rok 1966 – 1979 - Obecná kronika sa neviedla. Postupne pripravovaný a spracovávaný materiál 17. mája kultúrna komisia MNV schválila.

V roku 1976 bolo založené Jednotné roľnícke družstvo - JRD. S každým novým členom uzatvorilo dohodu o dočasnom užívaní pozemkov. Tento dokument podpísalo 31 vlastníkov poľnohospodárskej pôdy.

V rokoch 1965 – 1979 sa ďalej rozširujú možnosti zamestnania napr. v Širokej, Istebnom (OFZ Oravské ferozliatinové závody), v Tesle Orava v Nižnej, V ZŤS v Trstenej (Závody ťažkého strojárenstva), na JRD v Žemberovciach, v Konštruktíve, n.p. v Praha, ktorá mala vysunuté pracovisko aj na severnej Orave, vo veľkovýkrmni hovädzieho dobytka pri JRD v Hladovke.

Hasiči v r. 1972

Po založení JRD v Hladovke odchádzalo z našej obce viacej detí na štúdiá na stredné školy. 
Dokončila sa drevená prístavba ZŠ, v ktorej našla svoje sídlo Materská škola, postavilo sa asi najviac nových domov. Urobila sa penetrácia cesty na Novej ulici. Postavili sa nové mosty cez Tvorkov potok a Dešťanku. MNV kúpil rodinný dom od občianky Anny Kubicovej, opravili ho a v roku 1976 MNV doň presťahovali.
Po zrušení železničnej dopravy z Trstenej do Suchej Hory pribudli nové autobusové spoje. Opravili sa cesty, vyrovnali nebezpečné zákruty. Otvorili sa nové obchody textilu, zeleniny a pod. V novopostavených domoch sa stávalo samozrejmosťou ústredné kúrenie, samostatné kúpeľne, práčovne. Súkromní roľníci si kupovali nové poľnohospodárske stroje. Pomerne veľké úspechy dosahovala aj obecná knižnica, ktorá sa presťahovala do budovy základnej školy. Knihy si chodili požičiavať nielen deti ale aj dospelí.
Vo funkcii riaditeľa školy sa vystriedali Peter Jurči, Marta Lajmonová (Cisáriková), Miroslav Pastorek, Jozef Šlauka.
Manželia Jurčiovci naďalej úspešne viedli nielen Detský folklórny súbor Goral, ale i súbor dospelých, ktorý však v roku 1975 Peter Jurči odovzdal vedenie Štefanovi Kovaľákovi.

 

4.4. Roky normalizácie (1970 – 1989)

V rokoch tzv. normalizácie sa propagovali tie podujatia, ktoré oslavovali ZSSR - Puškinov pamätník, ZSSR očami detí, súťaž Čo vieš o ZSSR a pod.

V uvedenom období bolo v obci niekoľko požiarov, napr: 11. až 14. júla 1971 u  Jozefa Šprláka Uličného zhoreli zadné stavy, u Jána Šprláka Matuláka predné budovy i zadné stavy. 28. 6. 1975 horelo u A. Bugaja, č.d. 27 a u Štefana Hudíka, kde horeli zadné stavy. Požiarnici prišli včas a nedovolili rozšírenia ohňa.

V poľnohospodárstve sa aj naďalej zvyšujú kontingenty. Obec v roku 1967 odovzdala štátu 4 853 q zemiakov, 69 735 kg jatočného mäsa, 171 948 l mlieka, 44 553 vajec.

V roku 1968, v čase búrlivých politických udalostí a premien, vzniklo Spoločenstvo jednotlivo hospodáriacich roľníkov (JHR), ktorého cieľom bolo pozdvihnúť súkromný sektor, získavať subvencie na umelé hnojivá, na prídel osív a sadív. Zo získaných subvencií od štátu sa kupovali nielen hnojivá, ale aj stroje, opravovali sa poľné cesty, postavil sklad umelých hnojív a pod.. Na začiatku malo 71 členov, ktorí vlastnili 400 hektárov pôdy.

Od mája 1969 pracuje spoločenstvo JHR v tomto zložení: K. Hutlas – predseda, Štefan Hrubec, podpredseda, Jozef Šimaľa, tajomník, Bohumil Brnušák, hospodár. Členmi výboru boli: Karol Gallas, Štefan Kovaľák, Jozef Kubica.

Výsledky spoločenstva:

Vysoké stavy zvierat, odpredané na verejné zásobovanie. V rokoch od 1965 do 1976  predalo 14 200 q zemiakov, 58 554 kg jatočnej hovädziny, 2 milióny litrov mlieka. Za odpredané poľnohospodárske produkty získalo v uvedených rokoch spoločenstvo JHR 14 414 960,- Kčs.

Popri tom:
1971 – vybudovali poľnú cestu z Košarísk na Lažiská,
1972 – zadarmo vydali roľníkom umelé hnojivá za 309 700,- Kčs,
1973 - urobili rekonštrukciu cesty Kopanice - nová cesta v dĺžke 1 200 metrov.
1974 - zakúpili dva traktory zn. Ursus.
 6. 8. 1976 sa JRD Hladovka a JRD Suchá Hora zlúčili do spojeného JRD Goral. Ľudia si začali oplocovať svoje pozemky, ktoré zasahovali aj do územia, ktoré malo pripadnúť roľníckemu družstvu. Za asistencie ZNB boli odstránené, ľudová tvorivosť toto počínanie nazvala „Plotovou akciou.“
V roku 1980 zomrela vo veku 55 rokov Emília Dudzíková významná funkcionárka obce i okresu.

Sčítanie ľudu ukázalo presnejšie kde všade Hladovčania pracovali. Bolo to v JRD Žemberovce, Konštruktive, n.p. Praha, Mototranse v B. Bystrici, Pozemné stavby v Banskej Bystrici, TEES, n.p. Trstená, Tesla Orava v Nižnej, JRD Goral, Agrostav Námestovo. Každá rodina mala televízor, elektrickú práčku. Vo viacerých domoch už bolo ústredné kúrenie, v obci bolo 35 osobných áut, 38 traktorov. Nepremietali sa filmy, nehrali sa divadlá, zábavy bývali zriedka. Oslavy sa pripomínali skôr dedinským rozhlasom. Každý rok sa menilo zloženie učiteľského zboru.

V roku 1979 boli zriadené Detské jasle ktoré začalo navštevovať osemnásť detí.

Rok 1981 - zo 7. na 8. januára sa domov vracal Ján Botek (72 ročný), ktorému už neslúžila pamäť a zablúdil. Zašiel do dvora Mateja Motýľa, nevedel sa zorientovať, na dvore spadol a do rána zamrzol. Začala fungovať veľkovýkrmňa hovädzieho dobytka.

Rok 1982 - Dokončila výstavba domu JRD, kde sa umiestnili kancelárie, dokončujú sa stavby na ustajnenie hovädzieho dobytka do spoločných maštalí. Od 1. V. 1982 zastával funkciu predsedu MNV Ján Balek, ml.

2. 9. 1984 bola odhalená Pamätná tabuľa padlým partizánom z obce. Martin Kendrala padol pri Melipoli, pri prechode na sovietsku stranu frontu a Ján Pravinek padol v boji proti fašistom 30. 10. 1943.

V tomto roku bol dokončený aj chodník pre chodcov popri štátnej ceste. Občania postavili tri súkromné domy. U Jozefa Boteka, č. d. 80 horelo. Oheň zničil zadné stavy, maštaľ, humno. Poľnohospodárske práce boli sťažené mokrými mesiacmi. Odchodom Ľubomíra Mišinca prestal pracovať Zväzarm. Riaditeľom ZŠ je Dr. Miroslav Pastorek.

Obecnú knižnicu preberá Anna Jurčiová. Konali sa veľké oficiálne oslavy 40. výročia oslobodenia Hladovky Červenou armádou. Osláv sa zúčastňuje predseda ONV Jozef Murina a partizánsky veliteľ Boris Kapitonovič Bunak.

Rok 1986 – Riaditeľ školy Dr. Pastorek odchádza do Západoslovenského kraja, kde pracuje ako krajský školský inšpektor a do funkcie zástupcu riaditeľa nastupuje Dr. Milan Ligoš, CSc. Po voľbách sa stal predsedom MNV Ing. Karol Šprlák, tajomníkom Bohumil Brnušák. Poslankyňou do ONV sa stala Mária Kendralová.

Rok 1987 - 5. mája sa robila asanácia starej fary. Tragicky zahynula riaditeľka ZDŠ Oľga Borová

Rok 1989 - Po „Nežnej revolúcii“ vznikajú aj v našej obci nové politické zoskupenia. Členmi prvého výboru hnutia Verejnosť proti násiliu boli: Karol Greštiak, Marian Šprlák, Karol Škvarek, ml. Helena Chovančáková, Bohumil Bella, Peter Sťahuliak, Augustín Bonk, Jozef Hutlas.

Kresťansko-demokratické hnutie pracovalo v zložení: Augustín Kubica, Helena Harmatová, Helena Bugajová, Mária Chmeňová, Anna Gazdíková, Karol Greštiak. Ďalší členovia v KDH: Milan Kubica, Mária Kendralová, Marián Harmata, Karol Škrabek, Ján Šprlák –Matulák.

27. novembra 1989 na JRD zorganizovali štrajk, na čele ktorého stál Ján Chovančák, skladník JRD.

Počas pobytu predsedu MNV Karola Šprláka na liečení ho zastupovala Štefánia Šlauková. Po návrate sa Karol Šprlák vzdal funkcie a do konca volebného obdobia bola poverená vedením MNV pani Štefánia Šlauková.

Rok 1990. - Zanikajú staré spoločenské organizácií ako napr. ZČSSP, SZŽ, SZM, DOKSS. 3. 12. 1990 boli z dôvodu nedostatočného počtu deti zrušené detské jasle. 23. a 24. 11. 1990 sa konali komunálne voľby. Predsedom MNV sa stal Karol Greštiak a MNV sa premenoval na Obecný úrad. Viacerí gazdovia požiadali o vyčlenenie svojej pôdy z JRD. Rozhodli sa spravovať svoj majetok sami. Roľníkom bola vyčlenená pôda za potokom Lažiská, Čučaniská, Dolumošče, Dešťanka a bolo zaregistrovaných 48 registrovaných občanov, ktorí začali hospodáriť súkromne. Vzniká prípravný výbor Obecného urbáru a 24. 11. 1990 bol zvolený nový výbor v zložení: Karol Hutlas, Jozef Bugaj, Augustín Brnušák, Ján Harmata, Ján Korček, Jozef Matulák, Jozef Buš, Augustín Bonk, Milan Kubica, Ján Balek. V obci vznikajú nové predajne - pri JRD je predajňa mäsa, bufet, nová súkromná predajňa ovocia a zeleniny (Stanislav Babinský).
V roku 1990 sa tiež začala privatizácia, otvorili sa štátne hranice, vzniká možnosť slobodne vycestovať do cudziny. Za prácou a na návštevy medzi prvými vycestovali napríklad Vladimír Kubica s manželkou Helenou, Daniela Bonková a Vladimír Bonk, všetci do USA.
Do budovy pri kostole sa presťahovali Materská škola v Hladovke a školská jedáleň.

Rok 1992 - Pomaly stúpa nezamestnanosť. Na vlastnú žiadosť bol z funkcie predsedu JRD uvoľnený Martin Dreveňák a na jeho miesto nastupuje nový predseda - Ing. Ján Šimaľa. Na JRD v tomto čase pracovalo 145 zamestnancov.
V obci pribudli nové súkromné predajne Expresso, Uno, Zeus. Bufet pri JRD bol zrušený. Ján Trojan zo Suchej Hory zriadil súkromnú pekáreň a piekol pre obec aj pre okolité obce chlieb, sendviče, rožky, buchtičky.
V obci sa zriadila verejná telefónna hovorňa. Dokončila sa výstavba Domu smútku, jeho posviacka sa konala 31. 5. 1992. Prvými pochovanými zosnulými, ktorí tam boli uložení boli Karol Šprlák Pardel zo Suchej Hory a Augustín Brnušák z Hladovky. Na cintoríne sa vybudovali asfaltované chodníky.

Dom nádeje

Rok 1993 - Na hornej ulici pri Petrekoch a pri Vojtečkoch sa urobila kanalizácia splaškových vôd a kvôli možnému vzniku požiaru priviedla vodu do kultúrneho domu. 29. júna sa do obecného úradu dostal zlodej, ktorý ukradol farebný televízor. 14. 10. v tom istom roku sa zlodej dostal do obecného úradu po druhýkrát. Nič nevzal, no narobil škodu. V obci bola vytýčená poza domy druhá ulica. Prvé domy na novej ulici postavili Vladimír Petrek a Ľubomír Greštiak. V súkromnom dome Karola Hutlasa č. 25 sa zriadila poradňa pre matky s deťmi, ale onedlho bola zrušená a matky museli opäť chodiť s deťmi až do Trstenej. Materskú škôlku navštevuje 38 detí. Do funkcie predsedu na Poľnohospodárskom družstve nastupuje Ing. Michal Pida z Brezovice a družstvo znížilo stavy dobytka.
V obchodoch sa zvýšili ceny potravín a klesol počet stravníkov v školskej jedálni i počet detí v materskej škole a preto od 1. 9. 1994, chodili do škôlky len v dopoludňajších hodinách.
Otvorila sa nová predajňa u Albíny Škvarekovej. Boli zrušené Potraviny Jednota. Živnosť ukončila Štefánia Motýľová, zrušilo sa Expresso. Drobné prevádzky sa nedokázali udržať. Ceny potravín stúpli až o 25 %.
17. a 18. 11. 1994 boli voľby do obecného zastupiteľstva. Starostom ostáva aj naďalej Karol Greštiak, za poslancov boli zvolení (podľa počtu hlasov) 1. Štefan Gazdík, 2. Ing. Miroslav Jurči, 3. Marián Šprlák, 4. Augustín Bugaj, 5. Mária Kendralová, 6. Marián Harmata, 7. Karol Greš, 8. Karol Škrabek, 9. Ján Šprlák.
Dva požiare, ktoré vznikli, narobili pomerne značné škody. Prvý u Jána Krátkeho poškodil rodinný dom a druhý u Karola Galasa č.d. 14. zadné stavy. Obetaví spoluobčania v priebehu necelých dvoch mesiacov dom opravili a pomohli postaviť nové hospodárske budovy.
Obecný úrad dostal milý list od Karolíny Novákovej, rodenej Surovčíkovej. Do obce ho poslala jej vnučka. Jej mamička sa narodila v Hladovke, v mlyne, v roku 1894. Babička sa ešte o seba vedela postarať sama. V obci už nemá žiadnych príbuzných.
V obci bolo registrovaných 157 dôchodcov. Najstarším bol 92-ročný Anton Hrubec.
Požiarna ochrana oslávila 50. výročie od založenia a zúčastnili sa jej aj požiarnici zo Suchej Hory, Liesku, Zábiedova, Čimhovej, Tvrdošína, Brezovice, a z poľských obci Chocholov a Maruszyna. Začala sa prestavba ZŠ ročníkov 1. – 4, na vyšnom konci obce položili na cesty nový asfalt. V obci je už 35 telefónnych súkromných staníc. Väčšiu časť pôdy obhospodaruje Poľnohospodárske výrobné družstvo Goral. Po odvolaní z funkcie roku 1995 predsedu Michala Pidu bola poverená zastupovaním Ing. Michniaková.

2. 11. 1995 pracovníčka Obecného úradu Emília Hubjaková po 38. rokoch odchádza na dôchodok a na jej miesto nastupuje Helena Harmatová. V obci pracovalo 416 ľudí, v aktívnom veku bolo 64 nezamestnaných, 157 bolo dôchodcov. V septembri odchádzajú do USA Jozef a Anna Harmatovci k svojmu synovi. V decembri tam odišli aj Janka a Monika Ščiptové.
Anton Šimaľa mal vážny úraz v Širokej. Odtrhlo mu pravú ruku až po plece.
Kroniku obce na požiadanie starostu K. Greštiaka píše za roky 1966 – 1995 Mgr. Peter Jurči, ktorý zozbieral podklady a dokumenty. Zápisy urobila učiteľka Anna Jurčiová, toho času na dôchodku.

Emília Hubjaková, pracovníčka obecného úradu

Rok 1996 – Obec mala 896 obyvateľov. Najväčšia nezamestnanosť sa prejavila v mesiacoch október – apríl. V obci žilo 115 ľudí nad 60 rokov. Dôchodok dostáva 172 občanov.
Predsedom Červeného kríža je Anna Harmatová a predsedom hasičov Stanislav Šprlák. Zväz invalidov mal 30. členov, ich predsedom bol Ľubomír Hutlas. Práce na poli u súkromných roľníkov vykonávali zväčša dôchodcovia.
Za predsedkyňu PVD bola 18. 4. 1996 zvolená Ing. Elena Michniaková a pracovalo v ňom 84-96 občanov obce. V stravovni PVD sa stravovali aj robotníci z Agrostavu a Telecomu. Rómovia z Podolínca robili výkopové práce na položenie káblov pre firmu Telecom. Reorganizáciou územnej štátnej správy z okresu Dolný Kubín vznikol okres: Dolný Kubín, Námestovo, Tvrdošín do ktorého patrila aj Hladovka.
Pretože sa otvorila colnica v Suchej Hore, cez Hladovku prechádza veľké množstvo motorových vozidiel najmä v stredu, vo štvrtok a v sobotu, keď sa v susednom Poľsku konajú trhy. Z Poľska zase cez obec prechádzali turisti a návštevníci termálneho kúpaliska v Oraviciach.
V roku 1996 sa robil prieskum vodného prameňa na Kaňovke. Bolo potrebné vybudovať spojenie prameňov v dĺžke 1.200 metrov.
Ing. Miroslav Jurči, učiteľ ZŠ, vydal niekoľko notových zošitov v úprave pre akordeón, husle a klavír pod názvom Pesničky pre všetkých. Boli schválené ako učebná pomôcka pre základné umelecké a pre základné školy. Okrem toho vydal aj prvú rozsiahlejšiu zbierku slovenských country, folkových a trampských piesní s názvom Kam nás piesne zanesú a publikáciu Pamjyntaj goraľu – goralské piesne z Hladovky a Suchej Hory. Sú v nej zapísané a zachytené zvyky a piesne z Hladovky a Suchej Hory. Kniha bola vydaná za pomoci štátneho fondu Pro Slovakia. Ako dar Obecného úradu ju dostala každá domácnosť v Hladovke i Suchej Hore.
3. až 10. novembra sa v obci konali misie. Viedli ju otcovia redemptoristi Michal, Štefan, Martin a brat Dušan. Po celý týždeň sa konali sväté omše a náuky pre ženy, mužov i mládež. 5. 10. 1996 sa vo farnosti konala obnova manželských sľubov. Najstarším bolo manželstvo Veroniky Harmatovej rod. Korabovej a Karola Harmatu, ktorí prežili viac ako 62 rokov spoločného života.
Obecný úrad zakúpil počítač a kopírku. Bohoslovci Dušan Kubica a Dušan Šimaľa usporiadali pre deti z Hladovky a Suchej Hory pod Grapou detský tábor.

Misie 1996
 

Rok 1997 - Počas roka pribudlo 12 detí a uzavrelo sa 14 manželstiev. Na dolnom konci obce otvoril na krátky čas Karol Gallas predajňu potravín. Čoraz viac občanov prestáva súkromne hospodáriť a prenechávajú pôdu PVD. Vo väčšom rozsahu podnikala v poľnohospodárstve Mária Beľová. V Poľnohospodárskom výrobnom družstve pracovalo 86 ľudí. 
V auguste sa konala zbierka pre ľudí postihnutých povodňou a na dostavbu kostola v Liesku. V Hladovke sa vyzbieralo 31.650 Sk.
Začiatkom roka vo februári sa konala zbierka šatstva pre obyvateľov Ukrajiny. Farský úrad daroval do obecnej knižnice 126 kníh. ZŠ usporiadala pre rodičov a priateľov školy ples. Pokračovalo sa v prácach kladenia káblov pre firmu Telecom. Telefónna ústredňa obce sa umiestnila definitívne pri Dome smútku. Obec sa pripravovala na plynofikáciu. Opravovali sa miestne komunikácie Pod Dešťankou. Kvalitné mlieko z PVD vykupuje mliekareň z Liptovského Mikuláša.

Rok 1998 - Z Anglicka sa vrátila Andrea Bugajová. Po troch rokoch sa vrátili aj sestry Ščiptové. V zahraničí si našli partnerov - Slovákov. Pani Rozália Rafáčová sa vo veku 94 rokov podrobila operácii zraku. Jej zdravotný stav sa zlepšil. 91 rokov sa dožila Mária Kalisová.
Konala sa zbierka pre občanov z Východného Slovenska postihnutých povodňou. V tomto roku sa prvýkrát po dlhšom čase vytvorili dve skupiny koledníkov a pod vedením Martiny Gazdíkovej, Marcely Bugajovej a sestier Maslákových a pre Dobrú novinu vyzbierali 19. 650.- Sk.
Na Poľnohospodárskom výrobnom družstve v Hladovke pracovalo v tomto roku 78 zamestnancov. Predsedom bola Ing. Elena Michniaková a podpredsedom Anton Šikyňa. Dobré výsledky dosahuje PVD v pestovaní zemiakov. Bola mimoriadne dobrá úroda.
V obci bolo urobených 120 telefónnych prípojok, za jednu sa platil poplatok 5.000.- Sk. Potom bola znížená cena jednej súkromnej prípojky na 2.500.-Sk.
Obecný úrad zabezpečil dokumentáciu na plynofikáciu obce, na rozšírenie osvetlenia, rozšírenie rozhlasu v obci, aj na stavbu obecného vodovodu na dolnom konci.
Pozemkový odbor lesného a pozemkového hospodárstva spracoval registráciu a evidenciu pozemkov pre opravy nezrovnalostí.
Bola vydaná kniha o živote a diele nášho rodáka arch. Jána Šprláka-Uličného, ktorý okrem iného navrhol aj projekt hladovskej fary. Vo voľbách do samosprávy obce bola zvolená za starostku Mária Kendralová. Poslancami sa stali: Štefan Gazdík, Ján Korček, Augustín Bugaj, Ing. J. Šimaľa, Karol Škvarek, Jozef Škrabek, Mária Skorušová, Marian Harmata.

Rok 1999 - Po dlhých rokoch sa v obci stavia pred farou spoločný máj. V tomto roku oslávil svoje 75. narodeniny aj Mgr. Peter Jurči, ktorý sa venoval folklóru viac ako 43 rokov. Pri tejto príležitosti mu bol v rámci Podroháčskych folklórnych slávnosti v Zuberci venovaný program, v ktorom sa predstavili aj súbory zo Suchej Hory a detský folklórny súbor z Hladovky. Peter Jurči patril k jedným z najzaslúžilejších učiteľov Oravy.
5. 8. 1999 sa slávnostným výkopom začala plynofikácia obce.
V septembri 1999 boli spustené internetové stránka školy a obce.

 

SÚČASNOSŤ (2000 – 2009)

Rok 2000 - Poľnohospodárske výrobné družstvo malo v poslednom období pomerne veľké ťažkosti, zadlžilo sa, malo nedostatok finančných prostriedkov na opravy strojov a budov. Škody narobilo aj nepriaznivé počasie, keď búrky a krupobitie zničili úrodu ľanu na ploche 22 hektárov. Staré družstvo zaniká a 1. apríla 1999 bolo založené nové družstvo, ktoré začali spravovať noví funkcionári. Predsedom Poľnohospodárskeho družstva sa stala Ing. Tretinová. Medzi jej najbližších podriadených patrili Ing. Karol Paríža, Ing. Elena Michniaková, Ľubomír Hutlas a Kveta Poláková.
Okolité podniky naďalej znižujú stavy svojich zamestnancov a tak sa čoraz viac mladých ľudí odchádza pracovať do zahraničia. Dievčatá sa uplatňujú hlavne ako opatrovateľky a muži pracujú najmä v stavebníctve v Česku, v Rusku, Anglicku, Taliansku, Nemecku, v Rakúsku... Starosť o domácnosť a deti zostáva na matkách. Rodinný rozpočet si vylepšujú tým, že chovajú domáce zvieratá. 21. septembra 2000 sa stala pred obcou Vitanová vážna dopravná nehoda, pri ktorej zahynuli traja občania z našej obce – Ľuboš Botek, tesne po svadbe, jeho otec Jozef a Ján Kubica. Spolu s nimi v tom istom aute zahynuli ešte dvaja občania z Vitanovej.
V tomto roku sa urobilo osvetlenie kostola a na cintoríne a zároveň sa v týchto priestoroch vydláždili chodníky, na ulici okolo školy položil asfaltový koberec v dĺžke jedného kilometra, na Obecnom úrade sa vymenili okná, prerobilo ústredné kúrenie a opravili stropy. Pokračovala plynofikácia obce, ktorá bola hotová asi na 75 %. Do školy bol zavedený internet.
Osvetu a obecnú knižnicu mala na starosti pani Štefánia Šlauková, učiteľka základnej školy.

 

Rok 2001 - V obci je zaregistrovaných 114 nezamestnaných. 25. júla sa z koryta na nižnom konci vyliala Jelešňa a voda prenikla až do maštalí. Ďalšia prietrž mračien 30. júla narobila ešte viac škody a ľudia hovorili, že takúto vodu si v Hladovke nepamätajú. Na PVD pracovalo v tomto roku 72 ľudí.
Obec sa pod vedením Márie Kendralovej aktivizuje aj na poli kultúry. Organizovali sa spoločné páračky, deň detí, športový deň spojený so súťažami požiarnikov.
Na základnej škole sa opravila strecha a v zimnom období bolo pri škole postavené klzisko.

 

Rok 2002 - Základná a materská škola prešla pod správu obce. Na dokončenie kultúrnej miestnosti nad telocvičňou základnej školy poskytol Urbár Hladovka pôžičku 500 000 Sk. Začali sa v nej poriadať všetky kultúrne akcie, svadby, krstiny, posedenia, plesy, kary, rodinné oslavy. Dokončila sa aj výstavba telocvične.
15. 11. silný vietor zroloval strechu na základnej škole a víchrica narobila aj veľké škody v súkromných i urbárskom lese.
Vo voľbách na starostu uspela Mária Kendralová a za poslancov Karol Greštiak, Štefan Gazdík, Ján Korček, Marián Šprlák, Jozef Škrabek, Karol Škvarek, Anton Bugaj.
Vo vedení PVD pracovali: Ing. D. Tretinová, Ing. K. Paríža, J. Chovančák, J. Červeň, O. Kalisová, Ľ. Labuda.

 

Rok 2003 - 4. januára bol slávnostne odovzdaný do užívania nový kultúrny dom prvou spoločenskou akciou – Trojkráľovým plesom.
Z Kanady sa vrátili manželia Ján a Mária Kubicovci. 9. februára bola v základnej škole oficiálne otvorená nová telocvičňa.
V PVD sa zmenilo vedenie, zastupovaním predsedu bola poverená Jana Chovančáková.

 

Rok 2004 - 11. augusta sa dožila 100 rokov Rozália Rafáčová. V dobrom zdraví sa zúčastnila aj svätej omše, ale o dva roky neskôr, v marci 2006 si zlomila nohu a o dva týždne zomrela.

 
Rozália Rafáčová na sv. omši pri príležitosti 100 rokov života, august 2004

Rok 2006 - Po voľbách do samosprávy obce v roku 2006 i naďalej pracuje ako starostka obce Mária Kendralová. Poslancami sú: Štefan Gazdík, Karol Greš, Karol Škvarek, Jozef Škrabek, Ľubomír Greštiak, Mária Skorušová, Ján Korček.

Rok 2007 - 20. februára sa konali oslavy 50 rokov od založenia Detského folklórneho súboru Goral. Zúčastnili sa ich aj dlhoroční účinkujúci: Albína Škvareková, Emília Hubjaková, Anna Harmatová a ďalší. 15. augusta bola slávnosť 410 rokov od založenia obce a 220 rokov od založenia farnosti. 24. augusta o pol noci prišla veterná smršť s dažďom. Trvala pol hodiny, no narobila veľké škody, postrhávala strechy na domoch, polámala ploty a stromy. 
21. 12. 2007 začala platiť Schengenská dohoda. V rámci Európskej únie boli zrušené všetky hranice. Na hraničnom prechode v Suchej Hore a Chyžnom sa konali veľké oslavy a pílili závory.
V tomto roku sa urobili väčšie aj menšie opravy na kostole, farskej budove, položila sa zámocká dlažba okolo kostola a materskej školy.
Pri príležitosti 410 rokov založenia obce, 220 rokov farnosti a 25 rokov konsekrácie kostola Nanebovzatia Panny Márie vydala obec bulletin - Dejiny obce a farnosti. Na pamiatku týchto udalosti a poďakovanie sa za ochranu obce a chotára vyhotovil stolár Augustín Harmata desaťmetrový drevený kríž. V sobotu 11. 8. 2007 pri tejto príležitosti slúžili svätú omšu kňazi - rodáci z Hladovky ICLic. Dušan Škrabek, Mgr. SVD Dušan Šimaľa a Mgr. Dušan Kubica. Hlavným celebrantom bol ICLic. Dušan Škrabek, ktorý sa vo svojej kázni vrátil do histórie obce i farnosti a priblížil dedičstvo a odkaz našich predkov. Slávnostnú svätú omšu v nedeľu 12. 8. 2007 celebroval biskup František Tondra. Po nej za výdatného dažďa posvätil spomínaný drevený kríž a občania ho o niekoľko dní osadili na vyvýšené miesto nad obcou - nad Grapu. Výnimočnosť týchto sviatočných chvíľ zvýraznili hladovčania aj tým, že prišli do chrámu vyobliekaní v prekrásnych goralských krojoch.
V stredu 15. 8. 2007 bol v našej obci opäť sviatok. Obyvatelia sa stretli na dolnom konci dediny pri kaplnke Jána Nepomuckého, odkiaľ sa spoločne vybrali na krížovú cestu, ktorú viedol náš rodák Mgr. SVD Dušan Šimaľa. Jednotlivé modlitby prednášali nielen členovia mládežníckeho spevokolu, ale aj ostatní obyvatelia obce. Hneď po príchode ku krížu nad Grapu sa začala slávnostná sv. omša, ktorú celebroval dekan Michal Tondra a po ktorej posvätil ďakovnú tabuľu pri kríži a liečivé bylinky, ktoré si obyvatelia priniesli so sebou.

Pieseň, ktorá sa spievala po sv. omši nad Grapou (melódia: Hej, na Podhaľu, hej, stoji kamjyň, hej, podhaľanka stoji na ňym.)
Hej, tam nad Grapom, hej na tym břyzku, postavjyli ši gorale křiz.
[:Hej, postavjyli go na pamjontke, by ši ucčyli Boze Matke.:]
Hej, Boza Matko, hľadž na nas z neba, ja če gorale radži majo.
[:Hej, radži majo, proso o milošč, daj pozegnaňa i šyly došč.:]
Hej, by me daľyj takimi byľi, by me ši viare zahovali.
[:Viare zahovali, Bogu džynkovali, po šmeřšči v ňebi či špjyvali.:]

Rok 2008 - V januári boli odovzdané nájomcom zrekonštruované byty v obecnej bytovke a 10. júla dovzdaný do prevádzky obecný rozhlas a verejné osvetlene na ulici poza domy. V auguste sa veriaci z farností Hladovka a Suchá Hora zúčastnili pútnického zájazdu do Lúrd vo Francúzsku. Od 6. do 14. decembra boli v našej farnosti misie za hojnej účasti domácich veriacich.
Predsedkyňou zväzu telesne postihnutých bola do roku 2008 Emília Hubjaková, po nej prevzala funkciu Anna Vojtečková.

 

Rok 2009 - 1. januára začala platiť na celom území Slovenska nová mena - euro. 21. februára sa konalo v kultúrnom dome stretnutie heligonkárov z Hornej Oravy. V apríli Ing. Šimaľa Daniel vysadil na Jaškovskom brusnice a v jeseni už zbieral prvú úrodu.
V nedeľu 26. apríla šli autom do Liesku na futbal traja 18-roční chlapci a pred Čimhovou havarovali. Kamil Bonk to neprežil. 27. júna bola povodeň na dolnom konci, 3.septembra v priestoroch obecného úradu otvorili pobočku poisťovne ALLIANZ a vo farskej budove sa urobilo nové plynové kúrenie.
K 31. 12. 2009 mala obec 981 obyvateľov. 974 slovenskej národnosti, 7 poľskej národnosti, z toho 502 mužov, 479 žien, 214 detí do 15 rokov, 142 dôchodcov nad 60 rokov.
V obci pracuje Červený kríž, Zväz telesne postihnutých a Dobrovoľný hasičský zbor. Obec aktívne pracuje v Združení miest a obcí Slovenska, ZMO Horná Orava a Región Tatry, udržiava spoluprácu s poľskými gminami Raciechowice a Tokárnia. Spolupracuje s Urbárom Hladovka, ktorého predsedom je od roku 2005 Dušan Kalis. 26. augusta 2009 zomrela Anna Krátka, narodená v roku 1926, bola obecnou babicou, od roku 1948 pomáhala deťom na svet a pri krstoch nielen v Hladovka, ale aj v susedných obciach a v nemocnici v Trstenej. V roku 2009 bola najstaršou občiankou Mária Šprláková - Bľašáková, narodená roku 1913 a najstarším mužom Matej Greštiak, narodený roku 1917. V zahraničí pracovalo a študovalo až 95 mužov a žien. Počet domov v obci je 308. 
27. júna napršalo 141 litrov na meter a vytopilo rodinu Harmatovcov a celý nižný koniec obce.
V júni 2009 sa vzdal funkcie poslanec Ľubomír Greštiak, nahradil ho Peter Hulák. Jozef Škrabek po krátkej a zákernej chorobe 13. 10. 2009 zomrel (bol chorý len mesiac), na jeho miesto nastúpil Marián Brnušák. Pracovníčkami obecného úradu sú: Mgr. Harmatová Helena, Kalisová Ľubomíra. Na aktivačných prácach v obci sa priemerne ročne zamestnáva 6 dlhodobo nezamestnaných občanov. Mesačne dostávajú 63,- € a stravný lístok na deň.

Obyvatelia našej obce mladí i starí, všetci žijú kultúrnym životom a goralským folklórom. Každý rok býva privítanie Nového roku v kostole a pred obecným úradom, trojkráľový obecný ples, maškarný ples, páračky, procesia obyvateľov na zelený štvrtok okolo kaplniek krížov v dedine, stavanie májov, Deň matiek, Deň požiarnikov na sv. Floriána, hasičské súťaže, odpustová slávnosť v obci a pri kríži nad Grapou, posedenie s dôchodcami a telesne postihnutými. Dôchodcovia sa dvakrát do roka zúčastňujú rekreácií a kúpania v termálnom kúpalisku v Oraviciach. Každý rok sa v obci organizuje volejbalový a stolnotenisový turnaj o pohár starostky obce. 6. decembra navštívi Mikuláš so svojim sprievodom každé dieťa v dedine a obdarí ho sladkosťami. Na konci roka sa v kostole konajú „goralské Vianoce“, Dobrá novina a rozlúčka so starým rokom. Povodne v roku 2009

 

Investičné akcie 2005 - 2009

Vyasfaltovala sa cesta do Košarísk, pred družstevnými bytovkami a stred obce, starý kultúrny dom sa prestaval a od októbra 2005 tam sídli obecný úrad. Vysporiadali sa pozemky pod obecnou bytovkou, cintorínom, škôlkou, základnou školou, kaplnkou sv. Jána Nepomuckého na dolnom konci, ulica „poza domy“. Vlastníci pôdy podpísali zmluvy bez finančnej náhrady. Vymenili sa okná na základnej škole, urobila sa rekonštrukcia materskej školy, kde sa rozšírili priestory v podkroví. Upravila sa cesta „poza domy“ v dĺžke 1850 metrov a „pod ogrodami“ v dĺžke 250 metrov. Pre potreby obecného úradu sa kúpilo osobné auto Wolksvagen Golf.
Na obecnej bytovke sa urobila nadstavba, kde pribudli dva byty, zrekonštruovali sa byty číslo 5 a 6. Vybudovali sa rozvody elektriky vysokého a nízkeho napätia v dĺžke 3500 metrov, postavili sa dve nové trafostanice. Zrekonštruoval sa miestny rozhlas v celej dedine a verejné osvetlenie na ulici „poza domy“. Obec prispela na prístavbu sakristie, na výstavbu farskej budovy v Suchej Hore, nemocnici v Trstenej a na všetky akcie počas roka, ktoré sú v škole i obci.
Dobrovoľný hasičský zbor si postavil drevený prístrešok na dolnom ihrisku. Na skrášľovanie obce boli získané finančné prostriedky z Ekopolisu a z Regiónu Tatry.

Rozpočet obce
Rok 2004 ...... 3 900 000 Sk
Rok 2009 ...... 350 000 € (10 500 000 Sk)
V rozpočte sú zarátané dotácie na materskú škôlku, školskú jedáleň, školskú družinu a stravovanie detí v hmotnej núdzi.
Obecný úrad poskytuje dôchodcom nad 60 rokov nákupné poukážky. Do roku 2007 to bolo 100,- Sk, od roku 2008 10,- € (300,- Sk).
Obec prispieva prvákom pred nástupom do školy sumou 50,- €, rodičom pri narodení dieťaťa sumou 100,- €. Tak isto pomáha financovať akcie dobrovoľného hasičského zboru, ktoré počas roka organizuje, alebo sa ich zúčastňuje.

Rozpočet základnej školy
Rok 2004 ..... 6 000 000,- Sk
Rok 2007 ..... 292 000,- € (8 800 000,- Sk)

 

Družstvo 2004 - 2009

Rok 2004

V jeseni 2003 prebehlo letecké snímkovanie chotára Suchej Hory a Hladovky. Vznikli ortofotomapy, podľa ktorých verifikovali užívanie poľnohospodárskej pôdy. 14. 1. 2004 na členskej schôdzi členovia družstva schválili nové stanovy družstva a predsedu družstva Ing. Karola Parižu. Z 89 prítomných členov dostal 80 hlasov. Do predstavenstva boli zvolení: Harmatová Veronika, Skoruša Daniel, Šprláková Oľga, Trojan Leopold, Červeň Jozef a Janka Chovančáková. Bolo schválené hospodárenie družstva za rok 2003. Družstvo malo stratu 2 895 000 Sk čo sa vykrylo krátením členských vkladov členov družstva o 4.522 %. Ďalej bol schválený predaj administratívnej budovy. Prestalo sa s pestovaním zemiakov, nakoľko družstvu neboli pridelené dotácie.
Na jar v roku 2004 sa začali vykupovať pozemky pod družstevnými bytovkami. Tri jednoizbové byty boli odpredané vo februári 2007. 12 bytov bolo odpredaných nájomcom, ktorí tam bývali. 1. 3. 2004 bola zrušená prevádzka družstevnej kuchyne. Družstvo začalo prepúšťať nadbytočných pracovníkov. V roku 2004 bola úroda veľmi nízka - 9 metrákov z hektára, pričom obyčajne sa vysievajú 3 q na hektár. Hlodavce zožrali zrno už na koreni. Počas leta boli veľké búrky a krupobitie. Na dolnej Orave bola zničená celá úroda obilovín takže žatva vôbec neprebehla.

Rok 2005

K 1. 1. 2005 zmenou zákona bol vrátený prenajatý majetok starému družstvu v konkurze vo výške 14 mil. Sk. Vedenie družstva tvorili: predseda Ing. Pariža, podpredseda Chovančáková Janka, ekonóm Ing. Michniaková Elena, agronóm Ing. Skorušová Marta, zootechničky - Chovančáková Janka, Kukucová Mária, mechanizátori - Gazdíková Anna a Šikyňa Anton. 2. novembra 2005 bola spustená nová dojáreň, prevedená generálna oprava krmného voza, zakúpené dve kosačky, rozmetadlo a traktor. Mlieko a ovčí syr sa predávali do Liptovského Mikuláša. Ovčia vlna je nepredajná, cena 10 Sk/kg. Veľkonočné jahňatá idú každý rok do Talianska, cena 60-90 Sk/kg. Mäso z hovädzieho dobytka a oviec sa predávalo bez zmluvy. Malý bitúnok, ktorý nemohol fungovať podľa európskych noriem, u Imra Ševčíka bol 1. 12. 2005 zrušený.

Rok 2006

Počas tohto roka sa konali súdy kvôli majetku starého družstva. Správca konkurznej podstaty si nárokoval na celý majetok nového družstva, ale Najvyšší súd v Bratislave rozhodol v jeho neprospech. Počas celého roka bolo vedenie družstva také, ako predošlý rok.
V roku 2006 sa kúpil UNC nakladač, Škoda 180, traktor CASE (stál 2,4 mil. Sk). Do majetku družstva sa zaradila dojáreň (10,6 mil. Sk) a technológia dojárne (3,5 mil.Sk). Predaj poľnohospodárskych výrobkov bol taký istý ako predošlý rok. Poľnohospodárska pôda - cesty vo vlastníctve SR - fond SPF 52 hektárov, pôda neznámych vlastníkov 70 hektárov a ostatná pôda je prenajatá od vlastníkov pôdy. Družstvo platí nájom za 1900 hektárov pôdy a dotácie dostáva na 1300 hektárov.

Rok 2007 - 2009

V máji 2007 odišla do dôchodku ekonómka Ing. Elena Michniaková a mechanizátorka Anna Gazdíková. Od 1.6.2007 pracuje ako ekonómka Veronika Harmatová. Družstvo každý rok vypláca nájom za pôdu. Nájomcom 208 Sk/hektár, od roku 2009 je to 7€/hektár. Urbáru vypláca nájom podľa výšky dotácií na 49 hektárov, v roku 2008 nájom bol 6 438 Sk/hektár. V roku 2007 bolo kúpené osobné auto, v roku 2008 kosa a krmný voz, v roku 2009 nakladač MANITU a robila sa rekonštrukcia farmy. Nákup strojov sa financoval z projektov EÚ, z ktorých dotácie predstavovali 50%. V máji 2008 bola podpísaná kúpno-predajná zmluva na administratívnu budovu za 6 mil.Sk. 30. 10 . 2008 sa vedenie družstva presťahovalo do prerobených kancelárií v budove triedičky zemiakov. Budova bola odpredaná občanom Poľskej Republiky, ktorí tam budujú 32 bytov. V máji 2008 potvrdili na výročnej členskej schôdzi vo funkcii  predsedu Ing. Karola Parižu. Za podpredsedu bol zvolený Ján Oklapek a za členov predstavenstva Leopold Trojan, Veronika Harmatová, Jozef Buš, Ľubomír Oleš a Stanislav Gallas. Predsedom kontrolnej komisie naďalej zostal Jozef Šprlák. Družstvo prenajalo ovce a pasienky v roku 2008 a 2009 Vladovi Ondríkovi z Čimhovej. V decembri 2009 nastúpil ako bača Jozef Ďubašík. V októbri 2009 družstvo kúpilo 18 vysokoteľných jalovíc a býka z Čiech, aby sa zvýšila produkcia mlieka. Koncom roku 2009 družstvo vydalo členom informatívne podielnické listy v eurách.

 

O PÔVODE GORALOV

O goraloch písal už P. J. Šafárik vo svojich Starožitnostiach: Zagorci, Gorali někde w sewernjem podkřidlj Tater(...)gegichž gméno žeby od Latinjků w Dacij nebo v Pannonii mjsto Záhorci, Horali pocházelo, každým snadno se domyslij. Slůwko Záhoří u starých Slowanův bylo gedno z neyobljbeněgšjch.“[95] Ide tu teda o osobitý kmeň slovanský, ktorý sa vyvíjal v susedstve slovenských, poľských, ukrajinských aj českých kmeňov.

V tomto označení môžeme pochopiť aj slová poľského jazykovedca K. Nitscha, ktorý zdôrazňoval etnickú príbuznosť Goralov so Slovákmi a hovoril, že Goralov popoľštili do ich sídel naplavení Ľasi.[96]

Slovenský ľud hovoril chorvátskym nárečím, ktoré ničené maďarčinou postupne zaniklo, a v dobe Jagelovcov, vplyvom husitských pohybov preneseného živlu českého, pretvorilo sa na novoslovenské nárečie. Vplyvom tohto počešťujúceho procesu dnešná reč Slovákov nosoviek nemá, hoci predkovia ich určite mali, ako to dokazujú slová, prevzaté zo slovenčiny do maďarčiny. V tom čase, v ktorom zanikal chorvátsky živel na Južnom Slovensku, začal sa pretvárať v nárečie poľsko-goralské v celej oblasti severného Uhorska a južnej Haliče.

Sídlo Chorvátov bolo v Malopoľsku, v Sliezsku a na severnom Slovensku. Hlavné mesto mali v Krakove. Z územia Slovenska patrili k Bielochorvátsku Orava, Liptov, dve tretiny Trenčianskej župy po Vláru, polovička Turca, Zvolenská oblasť husto zalesnená, Spiš, časť Šariša a Zemplína.

Po rozdvojení jednotného, určite aj vnútorne diferencovaného národa chorvátskeho, začali sa tlačiť lašské kmene do opusteného, či riedko osídleného územia medzi Sanom a hornou Vislou východne od Krakova. Na horách karpatských sa ich postup zastavil a pomalý tlak rozlial sa ďalej, smerom na západ, až objal celú oblasť Malopoľska, pričom pohltil aj pozostatky Chorvátov.

Poľské historické skúmanie otázky Chorvátov vo vzťahu ku dnešnému obyvateľstvu zamlčovalo alebo si ju nevšímalo. Poľskosť kraja, nielen dnešná, ale aj dávnejšia, je pre nich mimo každú diskusiu a jednako poľská etnografia a jazykoveda nemôžu vysvetliť otázku Goralov, skupinu nárečovo etnograficky značne odlišnú od ostatných nárečí v Poľsku. E. Niederle o tom píše: „Zato z národopisných, antropologických príznakov je zjavné, že poľskí Gorali sú časť zvláštneho typu a kmeňa, ktorý však stará história nespomína.“[97] Gorali sú totiž hornovisliansky pozostatok pôvodných kmeňov bielochorvátskych, ktorý sa vyvíjal za celkom odlišných podmienok politických a klimaticko-geografických samostatne a zachoval si mnoho príbuznosti jednak so Slovákmi, čiastočne so Slezákmi. (Peřich: Slezsko, Praha 1945). Len tak môžeme vysvetliť etnické príbuzenstvo Goralov so Slovákmi a dodnes zjavné súvislosti zhodné s rečou a folklórom slovenským.

František Palacký sa zmieňuje vo svojich Dejinách o Bielom Chorvátsku takto: „Toto Chorvátsko so starodávnym mestom Krakovom, rozšírené na hornej Odre a Visle, nazvané aj Veľkým a Bielym Chorvátskom je pravda najtemnejším bodom dejín a zemepisu vôbec.“

Bielych Chorvátov pozná i Nestorova ruská kronika a poľská Vincenta Kadlubka, ktorá podáva správu o ich ovládnutí Boleslavom Chrabrým.[98] Anglosaský kráľ Alfréd, ktorý v rokoch 890-893 preložil španielskeho kňaza Orosiusa Historiarum libri VII., napísané začiatkom V. storočia, ich nazýva Horitmi. Ich sídla udáva v Sliezsku a Malopoľsku.

V cestopise Žida Ibrahima Jakuba z roku 965 sa uvádza niekoľko údajov o politickom vývoji Chorvátov.

Onedlho potom sa ruskému kniežaťu Olegovi Chorvátov na Visle podarilo podrobiť. Boleslav I., kráľ český, po premožení Nemcov a zaistení si nezávislosti (936) zabral aj Krakovsko, teda kraj Bielych Chorvátov, lebo do roku 965 sa nachádzalo v jeho rukách. Menovaný židovský cestovateľ nazýva Boleslava I. kráľom Prahy, Boemy a Krakova.

Pri založení pražského biskupstva (973-975) dostal sa kraj Bielych Chorvátov do jeho obvodu. Po smrti Boleslava III (999) obsadil Krakovsko poľský kráľ Boleslav Chrabrý. Odvtedy sa stal Krakov sídlom poľskej moci a načas sa  s ním do rúk Boleslava Chrabrého dostala aj dnešná Morava a časť Slovenska; v roku 1003 obsadil tento mocný kráľ aj Prahu, ktorá bola jeden a pol roka jeho sídlom.

Martin Žukovič v spise Kdy byla střední Evropa Slovany osídlená?, píše o Goraloch, že obývajú západné Karpaty v Haliči.[99]

Za predkov Goralov sa pokladajú aj Karpi, od ktorých dostali meno Karpaty vo východnej časti, kde tento slovanský kmeň sídlil. Jeho meno súvisí so slovenským slovom krpce, rumunsky karpi, (poľsky kierpaċ – látať obuv). Meno karpi znamená výrobu krpcov ale možno ho vyložiť aj deformáciou slova Chrvat - Chorvát.

Koncom X. a v XI. storočí meno Bielych Chorvátov úplne zaniká a oni sami sa do XIV. storočia pod vplyvom silného poľského živlu popoľštili.

Záverom k tejto otázke: Ľud na severnom Spiši a Orave možno menovať Goralmi, pokiaľ týmto slovom označujeme obyvateľov tohto severného územia Oravy a Spiša.

Starostovia od roku 1945

Štefan Korček (1945 - 1952)

 
Štefan Petrek (1953 - 1954) 

Jozef Kubica (1955 - 1964) 

Štefan Kovaľák (1964 - 1976)

 
Karol Škvarek (1977 - 1981)

 
Ján Balek (1982 - 1985)

 
Ing. Karol Šprlák (1986 - 1989)

 
Štefánia Šlauková (1989 - 1990) 

 

Tajomníci Miestneho národného výboru

Štefan Chovančák (1960 - 1963)

Ján Vojteček (1963)

Starostovia od roku 1990

 Karol Greštiak (1990 - 1999)
 
Mária Kendralová (od 1999)

 

Literatúra

[1]             Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, I. diel, Bratislava, AV 1977, str. 415
[2]             1371 – udelené mestské výsady Trstenej Ladislavom Opolským. Mešťania si mohli voliť svojho farára. Zatiaľ patrili do farnosti v Tvrdošíne.
[3]             Gebura, J. Okresný archív, Dolný Kubín.
[4]             Jelešňa: maďarskí úradníci ju neskôr premenovali na ILLESNA – čo znamená „má dať,“ alebo „dlžoba.“ Asi preto, že odmietali platiť dane ako valaská obec. Môže ísť o iné slovo: „ehes“ = hladný. Neplatia dane, pretože sú hladní – EHÉŠŇA – miesto, kde sa hladuje.
[5]             Kohút, J. Dr. dekan v Dolnom Kubíne: literárna pozostalosť SNA Bratislava
[6]            Pramene ku kapitole 1.: Štátny archív v Bytči, pobočka v Dolnom Kubíne – kópie daňových súpisov dikálnej Oravskej stolice z Maďarského krajinského archívu v Budapešti, O. L. Dicajegyzákek, Raksz. 2610. Tomus II. Arva megye, 11. cim, 528. 1598 – 1608. Štátny archív v Bytči, Oravská stolica I. 1584 – 1848, Urbáre Oravského panstva z roku 1621, 1626
[7]             ŠA Bytča,: Oravská stolica I. 1584-1848, urbár Oravského panstva z roku 1620
[8]             Dikálna daň: V stredoveku – na Slovensku, označenie štátnej dane
[9]             ŠA BATČA: Oravská stolica I. 1584 – 1848, urbáre Oravského panstva 1677, 1681
[10]           Prameň: Dikálne súpisy (daňové súpisy)
[11]           Pramene: ŠA Bytča: Oravská stolica I., 1584-1848, portálne súpisy Oravskej stolice 1690-1720. Súpis poddaných Oravského komposesorátu, ktorí odišli z Oravy v rokoch 1716-1720, kópie z MKA v Budapešti, Archivom , Lad. CC, no. 13. cim. Árva mege, O.I.: 1715. Évi országos összeirás O.L.: Lad. EE.No.1,54 cim.
[12]           ŠA BYTČA, Oravská stolica I., 1584 – 1848; Urbár obce Hladovka 1770-1773
[13]           ŠA Bytča, Oravská stolica I., 1584 – 1848; Urbár obce Hladovka
[14]           Štátna archív v D. Kubíne, mestečko Trstená, 1795.
[15]           Štátna archív Bytča, tamže – Urbár obce Hladovka 1837.
[16]           Štátny archív Bytča: Sirotské spisy Oravskej stolice z obce Hadovka 1818 – 1850. Účty obce Hladovka z rokov 1848 – 1922.
[17]           Štátny archív, pobočka v Dolnom Kubíne, obec Hladovka – medzepis 1850.
[18]           ŠA Bytča, Krajský sud v Ružomberku (1876), Urbár obce Hladovka.
[19]           Kleň, M.: c. d. str. 162
[20]           Kleň, M.: c.d. str. 163
[21]           Buša, V.: Tvrdošín, monografia mesta
[22]           Kleň, M.: c.d. str. 216
[23]           Napríklad: Slaničania (iba) z predaja ľanového semena v monarchii zarobili 2000 zl.
[24]           Kleň, M.: c.d. str. 223
[25]           Mlynarčík, J.: Život oravskej dediny pred 200 rokmi (Oravské noviny.)
[26]           Kavuliak, A.: Historický miestopis Oravy, SAV Bratislava, 1955
[27]           Endre Kovacz, maďarský historik, uvádza v Historických štúdiách na strane 56, že o „nutnosti a prospešnosti obchodu boli presvedčení aj chocholovskí sedliaci, ktorí v čase Krakovskej revolúcie v 22.II.1846 vtrhli v nočných hodinách(...) do Tridsiatkového domu v Suchej Hore, vzali všetky peniaze za vybraté clo, z budovy úradu strhli dvojhlavého orla. Konali tak „v mene slobody a rovnosti,“ podnietení skutočnosťou, že v Poľsku boli zvrhnuté staré zariadenia - hranice medzi Uhorskom a Haličom, takže sa z toho titulu ruší aj Tridsiatkový úrad v Suchej Hore. A tabak a soľ sa bude môcť slobodne prevážať a odvážať bez cla.“.
[28]           Haraksim, L.: Zo slovensko-poľských vzťahov do roku 1918, str. 457-465
[29]           Kavuliak, A.: Historický miestopis Oravy, SAV, Bratislava, 1955
[30]           Kavuliak, A: Historický miestopis Oravy, SAV, Bratislava, 1955, str. 35/36
[31]           Bielovodský, A.: Severné hranice Slovenska, Bratislava, str. 75
[32]           Slováci v Poľsku, ilustrovaný Almanach, Krakov, 2007, str. 17
[33]           Bielovodský, A.: Severné hranice Slovenska (skrátená verzia parafrázovaná a citovaná autorom Dr. Golvoňom Jozefom
[34]           Almanach, Slowacy w Polsce, Kraków 2007, str. 23
[35]           Iredenta vzniká v XIX. storočí – talianske nacionalistické hnutie za pripojenie území obývaných Talianmi k Taliansku. Pojem dnes označuje nacionalistické hnutie národnostnej menšiny usilujúcej sa pripojiť územie, v ktorom menšina žije ku štátu, ku ktorému sa hlási.
[36]           Kramer: Iredenta a separatizmus str. 46.
[37]           C. d. poznámka 7. c. d. dat.
[38]           Machaj, F.: Moja droga do Polski, Kraków, 1992, str. 78-79
[39]           Poznámka: F. Machaj bol v roku 1913 pridelený za kaplána k Andrejovi Hlinkovi do Ružomberku. Vedel podrobnosti o situácii na Slovenskou i o vzniku prvej ČS republiky. Lenže neskôr Machaja jeho príbuzní nenasledovali. Naopak, presťahovali sa na Slovensko, lebo ich rodná Jablonka sa dostala do Poľska. (Podrobnejšie: Machaj, F.: c. d. strany: 186-87
[40]           Machaj, F.: c.d. str. 188
[41]           Základné informácie o  F. Machajovi: Ferdinand Machaj, (v Poľsku sa píše s y – Machay) narodený 1889 v Jablonke, zomiera 1968 v Krakove. Cirkevný hodnostár. Iredentista. Po absolvovaní teológie 1902 sa stal rím.-kat. kňazom v Zázrivej, v Ružomberku, počas prvej svetovej vojny bol poľným kurátom. Od 1918 pôsobí v cirkevnej správe vo Francúzsku. Od roku 1921 v Poľsku. Od 1944 prepošt Krakovskej kapituly. Politicky sa angažoval za pripojenie hornoravských a severospišských obcí k Poľsku. Kvôli tomuto cieľu založil 1918 Poľskú národnú radu. V r. 1920 v spolupráci s Jehličkom organizuje Spišsko-oravskú kompániu, ktorá bola súčasťou maďarsko-slovenských légií, financovaných z Maďarska a Poľska. Zastupoval oravské a spišské obce na Konferencii veľvyslancov v Paríži v roku 1920. Svoje názory zhrnul v knihe Moja droga do Polski (Kraków 1923). Publikoval v rôznych časopisoch v Poľsku.
O Jehličkovi Františkovi ThDr. : Narodil sa v roku 1879, zomrel 1939 vo Viedni. Reakčný buržoázny politik. Po vyštudovaní teológie pôsobí na rôznych miestach. Poslanec Uhorského snemu 1906. Po vzniku ČSR vládny komisár a poslanec. Jeden z najbližších spolupracovníkov A. Hlinku. Inšpirátor cesty delegácie zástupcov HSĽS na mierovú konferenciu do Paríža a autor Memoranda, ktoré sa jej snažil predložiť. Po neúspechu v Paríži odišiel do Budapeští, stal sa plateným agentom maďarskej iredenty. Redigoval rôzne časopisy. V máji 1921 vyhlásil Slovenskú republiku a seba za jej predsedu. V roku 1933 v Ženeve založil Slovenskú radu. Jeho formy politických činností boli maskované rôznymi heslami, ich podstata bola rovnaká: Boj proti ČSR, obnova starého Uhorska a začlenenie Slovenska do Uhorska. Okrem Maďarov chcel získať aj Vatikán a Poľsko prostredníctvom Ligy poľsko-slovenskej, ktorú založil a priamo rokoval s reakčnými silami. Veľkú pozornosť vzbudil aj v USA medzi cirkevnými kruhmi. Po roku 1933 sa orientoval na podporu a získanie podpory fašistického Talianska a hitlerovského Nemecka. Úzko spolupracoval s iredentistickými radikálno-fašistickým silami v HSĽS, najmä s Vojtechom Tukom.
[42]           Andráš, M. : Severné hranice Slovenska, Kubko, Goral Bratislava, 2007, str. 10.
[43]           Oravské noviny č. 1. str.3, ročník 3,1919
[44]           České neznajbožstvo bolo stotožňované s názormi na ich husitské tradície (pozn. autora)
[45]           Machay, F.: Moja droga.... str.182
[46]           Slovenský národný archív, Bratislava, MPS, kr.305
[47]           Slovenské národné noviny, ročník VIII. č. 17, 1995, str. 5
[48]           Molitoris, Ľ.: Slováci v Poľsku a ich kontinuita s národným a kultúrnym dedičstvom. In: Molitoris, Ľ., a kol. : Almanach: Slováci v Poľsku. I., Krakov: Kultúrno - sociálna spoločnosť Čechov a Slovákov v Poľsku, 1993, str. 555)
[49]           Cit.d. Molitoris, str. 325
[50]           Udalosti v Hladovke v auguste 1920
[51]           Houdek, F.: Vznik hraníc Slovenska, Bratislava, 1931, str. 319
[52]           Machaj, F.: c.d. str. 160
[53]           Klimko, J.: Vývoj území na Slovensku...str. 116
[54]           Masaryk, T. G.: Cesty demokracie sv. I., str. 278-279
[55]           Sidor, K.: Slovenská politika na pôde pražského snemu 1921 – 1938, vo 1, Bratislava, 1943, str. 202
[56]           Zmluva medzi republikou Československou a republikou Poľsko o otázkach právnych a finančných. Čiastka III. Ochrana menšín, čl.10-22, Zb. zák. a nariadení č. 33 z 29. 4. 1924
[57]           Zmluvy boli ratifikované v júli 1925 vo Varšave, v Prahe v rokoch 1925, 1926
[58]           Okresný archív v Dolnom Kubíne – hlásenie obvodného lekára
[59]           Wojciechovski, M.: Politika Becka, Ostatni raport str. 22
[60]           Cajka, W.: Politické aspekty v slovensko-poľských vzťahoch 1927-38, In: HC, roč. 35, 1987, čl. 2, str. 229-253. V článku sa podrobne skúma ambivalentnosť poľskej zahraničnej politiky voči Slovensku.
[61]           Archiwum Paňstwowe, Katowice, zespól UWS, sygn. 338, k. 136 -147
[62]           Andráš, M., Severné hranice Slovenska, str. 25, Kubko Goral, Bratislava, 2007
[63]           Andráš, M.: c.d., str. 33
[64]           Orlof, E.: Dyplomacja polska wobec sprawy slowackej , str. 89
[65]           Szembek, J.: JOURNAL 1933-39, vyd. Plon. Paris 1952, str. 359-362
[66]           Andráš, M.: c.d. str. 37
[67]           cit. z Listu četníckej stanice Vitanová, pod. č. jedn.428 dôv./38
[68]           Hrušovský, F.: Denník Delimitačnej komisie čs-poľskej, ed. Šimončič. In: SA, roč. XXVII. 1992, č.1, str. 105-109
[69]           Lukeš: ČSR medzi Stalinem a Hitlerem. Benešova cesta k Mníchovu, Praha, Prostor, 1999, str. 225-258
[70]           Neměček, J.: Slovensko-poľské vzťahy, str. 448
[71]           Poznámka autora: O likvidácii sme nenašli žiadne dokumenty, ani žiadne svedectvo očitých svedkov.
[72]           Obecná kronika, str. 27
[73]           Obecná kronika, str. 27
[74]           Slovo ľudí Hornej Oravy a Spiša rodákom československej a svetovej verejnosti. Bratislava, 1947, str.29
[75]           Andráš, M.: c.d. str. 83
[76]           Poznámka autora: Išlo o tie obce, ktoré predtým boli pripojené k Poľsku.
[77]           Slovo ľudu Hornej Oravy a Spiša rodákom v Československu a svetovej verejnosti. Bratisslava, 1947, s. 29
[78]           Kwietek, J.: Žydzi, Łemkowie, Slowacy w wojewódstwie Krakowskim v letach 1949/50, Kraków, 1998, str. 165
[79]           Mamiňski, K.: Polsko-czechoslowackie stosunki polityczne, 1945-1948, PWN, Warszawa 1990, str. 83
[80]           Slovenský národný archív Povereníctva vnútra 3p. 95-III. dôv. 46, ak. 486
[81]           Andráš, M.: c.d. str.: 55
[82]           Kwietek, J.: c.d.., str. 166
[83]           Andráš, M.: c.d., str. 88
[84]           Život, Kraków, jún 2007, str. 128
[85]           Kamiński, K.: Polsko-czechoslovackie stosunky politiczne 1945-1948...str. 368
[86]           ARCHIWUM AKT NOWYCH, WARSZAWA, AA . N. MSZ
[87]           Andráš, M,: c. d. str 96 V Poľsku je jednostupňové štátne zriadenie. Gmina – stredisková obec, ktorú tvorí niekoľko obcí. Na čele obce je šoltýs, na čele gminy – Wójt. Slovenské obce pripojili k poľských obciam. Tým vznikli zmiešané poľsko-slovenské gminy. Napríklad: Jurgov patrí do gminy Bukowiny Tatranskej.
[88]           Andráš, M.: c. d. str .98
[89]           Kwietek, J.: Židzi, Łemkowie, Słovaczy... str. 187
[90]           Kwietek, J.: c.d. str 187 V týchto rokoch známy poľský publicista J. Lowell položil niekoľko otázok škoskému inšpektorovi v Novom Targu. Dotýkali sa počtu škôl a žiakov na Orave a na Spiši. Pán inšpektor ho prijal nevraživo, podozrievalo, útočne,  telefonátmi si preveroval a zisťoval novinárovu totožnosť . Až potom „ráčil odpovedať.“ J Lowell to v závere svojho interviu komentuje takto: „Tak si myslím, že ináč vidno problémy z Varšavy, ináč z Krakova, ináč z Nového Targu a ešte ináč úplne dole, z Novej Belej, či z Jablonky... Hore je všetko samozrejmé, ideológia, direktívy, uznesenia, atď. – a čím nižšie, tým sa všetko viac komplikuje, obrastá ľudskými záležitosťami, komplexmi ľudí usadlých a poznajúcich sa skrz-naskrz so záujmami lokálnymi, skupinovými, strediskovými, čerti vedia ešte s akými...“ (Lovell, J.: Polska, nie znamy, Na Spiszu i Oravie. Zycie literackie, Rok XVI w. 17/734 Kraków 24. 5. 1966, s. 1, 5, 6
[91]           Obecná kronika, str. 33
[92]           Obecná kronika, str. 48
[93]           Obecná kronika, str. 39
[94]           O masových spoločenských organizáciách národného frontu nehovoríme. Ale Dobrovoľný požiarny zbor bol inou a veľmi potrebnou spoločenskou organizáciou a nikdy nebo „masovou“ organizáciou.
[95]           Šafárik, P. J.: Slovanský národopis. W Praze 1842, 2. vydanie, str. 933
[96]           Nitsch, K.: Zbiorowa gramatyka, Kraków 1922: Píše: Vec vyzerá tak, akoby tieto zväzky boli z dávnejška a potom, po zaujatí týchto krajov, oddelenými horami, tými plemenami, na dlhší čas prestali.“
[97]           Niederle, E.: Slov. starož. III., 226
[98]           Šafárik, P. J.: Slovanské starožitnosti II., 104
[99]           Zukovič, M.: Uvedený spis bol vydaný v Kroměříži v roku 1907