Viac informácií o goraloch z obce Hladovka a Suchá Hora, ich zvykoch, krojoch, nárečí... nájdete na stránkach
http://goral.hladovka.net
V Hladovka sa tradície - odkaz našich predkov darilo a darí udržiavať už dlhé roky. Okrem už zaniknutého ochotníckeho divadla a dychovej hudby patril medzi šíriteľov našej goralskej kultúry najskôr Folklórny súbor Goral, ktorý vystupoval už v roku 1943 a ktorý viedol Števan Bonk 1937 a neskôr sa k nemu pridala Emília Dudzíková. Od roku 1952 až do roku 1975 pracoval pod vedením Petra Jurčiho s manželkou Annou a do roku 1980 pod vedením Štefana Kovaľáka, kedy skončil svoje verejné účinkovanie. Detský folklórny súbor Goral, ktorý vznikol pri základnej škole a ktorý založil Viktor Garbiar a Peter Jurči účinkuje dodnes. V jeho vedení sa vystriedalo niekoľko vedúcich. Najskôr Viktora Garbiara vystriedala Anna Jurčiová a v roku 1992 sa stáva vedúcou súboru Jana Kučková. Tú v roku 1996 vystriedal Miroslav Jurči a v roku 2002 preberá vedenie Jana Vlčáková. V júli 2012 prevzala vedenie súboru Anna Harmatová, ktorej výdatne pomáha celá rodina - manžel, dvaja synovia a dcéra.
Medzi aktívnych obyvateľov obce, ktorí sa aktívne podieľajú na uchovávaní našej tradičnej kultúry patria hlavne rodiny členov goralskej muziky - rodiny: Harmatová, Kubicová, Bušová,... Už niekoľko rokov sa darí udržiavať viacčlennú goralskú muziku, ktorá vo svojich vystúpeniach veľmi často zaraďuje aj členov detskej goralskej muziky a takto sa aktívne podieľa na odovzdávaní tradícií z generácie na generáciu.
S goralskými krojmi, piesňami, tancami a muzikou sa často stretávame v obci takmer pri každej menšej, či väčšej udalosti (príležitosti) v obci, akými sú napr. akcie: Uvítanie detí do života, stretnutia s dôchodcami, na Deň matiek, Deň rodiny, či rôznych cirkevných slávnostiach, ako sú krsty, svadby, odpustové slávnosti, polnočná sv. omša,....
V roku 1997 aktivizuje svoju činnosť spevácka zložka a tá inšpirovala ďalšiu mládež k tomu, že sa vytvorila aj 17 členná tanečná zložka. V súčasnosti má folklórna skupina Goral v Suchej Hore 26 členov, z toho 7 chlapcov, 10 dievčat, 3 deti, 5 muzikantov. Jej členmi sú aj mládežníci z Hladovky. Vedúcou FSk je Mgr. Jana Harmatová, vedúcim ľudovej hudby je Karol Šimek. V repertoári FSk je spev, tanec a hudba goralských obcí Hladovky a Suchej Hory. Medzi prvé vystúpenia obnovenej speváckej zložky patrilo vystúpenie v Habovke na podujatí Staré nôty mladých strún, vystúpenie v Zuberci na XXII. Podroháčskych slávnostiach FS XXII a na celoslovenskom kole v Krompachoch. Tanečná zložka sa so svojim programom v roku 1998 predstavila na vystúpeniach: - Folklórne slávnosti Pod Babou Horou - Sihelné (26. júl 1998) - Podroháčske folklórne slávnosti XIII. - Zuberec (8. august 1998) - Oravské Vianoce IX. - Zázriva (13. december 1998), - D. Kubín a Nižná (20. december 1998) Súčasná folklórna skupina Goral zo Suchej Hory síce nemá dlhé pôsobenie, ale jej členovia sú plní chutí, elánu do ďalšej práce pri zachovávaní goralských zvykov, piesní, tanca a muziky.
Podľa dostupných informácií občania Suchej Hory dlhší čas nemali svoj vlastný folklórny súbor, ktorý by bol pôsobil pod dlhodobým vedením jedného vedúceho. Školská mládež pôsobila v detskom folklórnom súbore v Hladovke, kde tvorila podstatnú časť súboru. Podobne dochádzalo i k doplňovaniu muziky, ktorá doprevádzala folklórny súbor v Hladovke muzikantmi zo Suchej Hory. Veľmi často sa však pri rôznych príležitostiach zorganizovala skupina tanečníkov, ktorú sprevádzala i goralská muzika pod vedením primáša Jána Šimeka st. Takto príležitostne zostavovaný folklórny súbor sa v roku 1977 zmenil na organizovaný súbor pod vedením Márie Chovančákovej, rod. Kendralovej. Asi po dvoch rokoch už súbor vedie Ľudovít Dreveňák. Podobne ako folklórny súbor dospelých z Hladovky, aj tento súbor účinkoval pri rôznych príležitostiach v obci i mimo nej, na Podroháčských folklórnych slávnostiach v Zuberci, na festivaloch v Detve, Východnej a pod. Zúčastňoval sa i na rôznych okresných, krajských a celoslovenských súťažiach. Natáčal pre Slovenský rozhlas v Banskej Bystrici, pre Slovenskú televíziu v Bratislave, či Košiciach. Jeho činnosť v posledných rokoch (asi od roku 1990) pomaly zaniká a vystupuje už len sporadicky.
Aktualizácia - august 2013:
Viac informácií o FSk Goral zo Suchej Hory nájdete na istránkach obce Suchá Hora http://suchahora.eu
V posledných rokoch máva Detský folklórny súbor Goral v priemere okolo 50 členov - žiakov 5. - 9. ročníka ZŠ. Po takmer 40 ročnej práci Petra Jurčiho s DFS prevzala vedenie súboru v r. 1992 p. uč. Janka Kučková a v r. 1996 Miroslav Jurči, ktorý je aj jeho terajším vedúcim. V posledných rokoch sa súbor svojim divákom najčastejšie predstavoval v programoch Svadobné obrázky, Vynášanie Moreny a Goralskými spevmi a tancami. Program je poväčšine koncipovaný tak, aby si jeho členovia osvojili a pomohli zachovať čo najviac z kultúrneho dedičstva svojich otcov - čo najviac piesní a tancov.
Dosť silnou stránkou súboru je hlavne spevácka zložka. Medzi posledné úspechy, ktorými by sa mohli dievčatá pochváliť, patrí účasť na Celoslovenskej prehliadke ľudových hudieb a speváckych skupín v Liptovskom Mikuláši, ktorá sa konala v dňoch 26. 6. - 28. 6. 2000 a kde sa táto spevácka skupina stala laureátom prehliadky v kategórii speváckych skupín.
Súbor má aj vlastnú detskú goralskú muziku, ktorej členovia, tak ako mnohé generácie pred nimi, sú v tejto oblasti "samoukmi" a svoje znalosti získavajú hlavne posluchom a "odkukávaním" techniky od starších muzikantov.
zľava: Zuzana Jurčiová - prim, Renáta Jurčiová - basa, Marek Kubica - kontra,
Ján Šprlák - spev a tanec, Roman Šikyňa - kontra (1998)
Folklórny súbor Goral v Hladovke bol založený v roku 1937. Jeho vedúcimi boli Štefan Bonk a Emília Dudzíková. Najväčšieho rozmachu dosiahol súbor detí i dospelých v rokoch 1950-1980. Absolvovali ročne 20 - 25 vystúpení. Dospelí v roku 1975, keď prevzal vedenie ich súboru Štefan Kovaľák, mal už iba 5 vystúpení. Jeho činnosť pomaly zanikala. Medzi začínajúcimi muzikantmi boli basista Karol Hutlas, kontráš Matej Bugaj, Ján Hutlas a ďalší.
Peter Jurči, ako mladý učiteľ, ktorý prišiel do obce v roku 1952 spočiatku začal iba pomáhať školskej inšpektorke Emílii Dudzíkovej. V tom istom roku sa však stal jeho vedúcim a pracoval s ním až do roku 1975.
Detský folklórny súbor bol založený 15. februára 1957 pri Základnej škole Hladovka. Jeho členmi sa stali deti z Hladovky, Suchej Hory a neskôr i deti z Vitanovej. Od založenia ho viedol Viktor Garbiar a Peter Jurči. Po odchode ueiteľa Viktora Garbiara na inú základnú školu v roku 1963 aktívne spolupracuje s učiteľom Petrom Jurčim jeho manželka Anna. Súbor hneď v prvom roku svojho založenia získal prvé miesto na okresnej súťaži a postúpil na krajskú súťaž a po získaní opäť prvého miesta postúpil až do ústredného kola TVM v Ostrave, kde získal druhé miesto. V roku 1961 sa súbor opäť prebojoval až do ústredného kola, ktoré sa konalo v Prahe.
Počas svojej viac ako 38-ročnej činnosti získal súbor celý rad úspechov, stal sa víťazom nielen okresných, ale aj krajských súťaží. V roku 1969 získal v Prešove cenu Československého rozhlasu v Bratislave, v roku 1970 opäť v Prešove cenu Ministerstva školstva Slovenskej republiky. Vystupoval na všetkých miestnych podujatiach v obci i mimo nej, na Podroháčskych slávnostiach, na rôznych folklórnych festivaloch ako napr. vo Východnej, v Detve, Heľpe, Terchovej, Strážnici, Trenčíne, Nitre, v družobnom okrese Pelhřimov, na Zamagurských slávnostiach v Červenom Kláštore, na detskom folklórnom festivale v Likavke atď. Videli ho diváci i v susednom Poľsku - v Rabke. Účinkoval v televíznych programoch, zúčastnil sa pri natáčaní filmu Goralská svadba, Detský rok, natáčal pre Československý rozhlas v Bratislave i Banskej Bystrici. Svojím účinkovaním spestril nejeden kultúrny program a vyčaril úsmev na tvári nejedného diváka.
Podľa dostupných informácií občania Suchej Hory dlhší čas nemali svoj vlastný folklórny súbor, ktorý by bol pôsobil pod dlhodobým vedením jedného vedúceho. Školská mládež pôsobila v detskom folklórnom súbore v Hladovke, kde tvorila podstatnú časť súboru. Podobne dochádzalo i k doplňovaniu muziky, ktorá doprevádzala folklórny súbor v Hladovke muzikantmi zo Suchej Hory. Veľmi často sa však pri rôznych príležitostiach zorganizovala skupina tanečníkov, ktorú sprevádzala i goralská muzika pod vedením primáša Jána Šimeka. Takto príležitostne zostavovaný folklórny súbor sa v roku 1977 zmenil na organizovaný súbor pod vedením Márie Chovančákovej, rod. Kendralovej. Asi po dvoch rokoch vystupuje už pod vedením Ľudovíta Dreveňáka. Podobne ako folklórny súbor dospelých z Hladovky, aj tento súbor účinkoval pri rôznych príležitostiach v obci i mimo nej, na Podroháčských folklórnych slávnostiach v Zuberci, na festivaloch v Detve, Východnej a pod. Zúčastňoval sa i na rôznych okresných, krajských a celoslovenských súťažiach. Natáčal pre Slovenský rozhlas v Banskej Bystrici, pre Slovenskú televíziu v Bratislave, či Košiciach. Jeho činnosť v posledných rokoch (asi od roku 1990) pomaly zaniká a vystupuje už len sporadicky.
Obyvatelia oboch obcí na dedičstvo svojich otcov nezabúdajú. Ešte aj dnes môžeme pri rôznych príležitostiach, najmä cirkevných sviatkoch, na svadbách a podobne vidieť najmä mladé dievčatá a ženy vyobliekané v prekrásnych krojoch kráčať do kostola, tančiť s mladuchou na svadbe. Mládenci a muži si však dnes svoj kroj neobliekajú až tak často. No nielen kroje sú tým, čo sa snažia obyvatelia uchovať. Snáď ani jedna udalosť, krst, svadba, spoločné stretnutie na salaši a podobne sa nezaobídu bez goralskej muziky, spevu, či tanca. Je treba poznamenať, že tieto zvyky sa viac uchovávajú v Suchej Hore.
(Literatúra: A. Kavuljak: Historický miestopis Oravy, M. Jurči: Pamjyntaj goraľu)
Krasovlas bezbyľový
(Pupava bezlodyžná) Carlina acaulis L. ľudovo: kančí koreň krasovlások bezbyľový (biely) goralsky: dževjyndžol, pastyřski hľyb - pastierský chlieb.
Trváca bylina so skrátenou stonkou, ktorá rastie na slnečných svahoch, suchých medziach a lúkach. Stonka je taká krátka, že kvetný úbor sa nachádza priamo v strede ružice prízemných, silne delených, ostnatých listov. Plody sú chocholcovité nažky.
V Hladovke a Suchej Hore dostal okrem názvu dževjyndžol aj názov pastyřski hľyb - pastierský chlieb. Pastieri často jedávali jeho dužinaté kvetné lôžko a stal sa námetom výšiviek na ženskom i mužskom kroji - na gorsetak a serdakak.
Goralské nárečie Hladovky a Suchej Hory a transkripcia.
Práca nemá charakter vedeckého výskumu, nekladie si za cieľ skúmať goralské nárečie v obciach, alebo urobiť jeho presný zápis tak, aby vo svojej podobe vyhovoval transkripcii používanej v odbornej literatúre. Bol by som rád, keby zápis vyhovoval a bol zrozumiteľný predovšetkým laickej verejnosti.
Obec Hladovka leží v Oravskej kotline, na severných svahoch Skorušiny v nadmorskej výške 756 m. Jej chotár susedí s chotármi Suchej Hory, Vitanovej a s hranicou Poľskej ľudovej republiky.
Obec Suchá Hora leží na severných svahoch Skorušinského pohoria na kraji Oravskej kotliny. Stred obce je položený v nadmorskej výške 785 m., susedí s Hladovkou a leží na hranici s Poľskou ľudovou republikou.
Hladovka a Suchá Hora patria medzi 24 obcí (11 na slovenskom a 13 na poľskom území), tvoriacich Goralskú nárečovú oblasť západnej a severnej časti hornej Oravy. Zatiaľ čo nárečie Suchej Hory odolávalo slovenským vplyvom, nárečie Hladovky im podľahlo v značnej miere, čím sa zároveň vyčlenilo zo skupiny oravských goralských nárečí a zaraďujeme ho k prechodným slovensko-poľským nárečiam.
Goralské nárečia sa pomerne výrazne odlišujú od ostatných slovenských nárečí. Najväčšie odchýlky sú v oblasti hláskoslovia, najmä vokalizmu. Menšie rozdiely sú už v tvarosloví, tvorení slov, slovnej zásobe a syntaxi.
V systéme hlások goralských nárečí Hladovky a Suchej Hory sa vyskytujú viaceré hlásky, ktoré nie sú v slovenských nárečiach. Je to napr. hláska o v otvorených i zatvorených slabikách. (Anton Habovštiak používa na označenie hlásku ů, čo však vzhľadom na jeho podobu v českom jazyku nevystihuje úplne pravý význam v nárečiach Hladovky a Suchej Hory (vůz, sůľ, atď.).
Hlásku o, ktorú v celej publikácii používam vyslovujeme ako hlásku medzi u a o - viac u: voz -voz, koň - kôň, gora - hora, žrodlo - žriedlo atď. V goralských nárečiach sa vyslovuje aj hláskay v slovách, ako napr. ryba, mys, mlyn, pytač. Hláska y sa často používa aj namiesto iných hlások, a to za ie, (e) a i, napr. poľyfka - polievka, bicysko - bičisko. Dalo by sa povedať, že výslovnosť hlásky y sa približuje k Ruskému jery. Ešte lepšie by sme charakterizovali jeho výslovnosť tak, že by sme hlásku v slove, za ktorým je y napísané, vyslovili ako samostatnú hlásku (b ako b, nie ako be, s ako s, nie ako es, c ako c, nie ce atď.) a y by sme nevyslovili - napríklad slovo byl = b-l, sycy = s-c-, dysc = d-sc.
Hláska i sa vyslovuje mäkko a preto sa v niektorej literatúre používa zápis s mäkčeňom na hláske pred i (napríklad ľišče - lístie, ňic -nič). V publikácií sa zápis s mäkčeňom niekedy nepoužíva: na doliňe - na doline, nik ňevjy - nik nevie. Veľmi často hláska i nahrádza aj hlásku y: kolki - kolky, volki - volky, a pod.
Z konsonantizmu goralských nárečí treba uviesť hlásku ř, ktorá sa vyslovuje podľa znelosti, či neznelosti predchádzajúcej spoluhlásky ako rž, alebo rš napr. kršak - ker, gržač - hriať, gržip- hríb, grživa - hriva, smentyrš - cintorín. Miesto ď, ť sa požívajú dž, č napr. džedžina - dedina, džeči - deti, grač - hrať, robič - robiť atď. Ani vo výslovnosti s, z a š, ž niet výraznejších rozdielov, no vyskytujú sa však v iných postaveniach ako v slovenčine, napr. šače - siatie, šedľak - sedliak , žimny - zimný a pod. Dvojhláska ie sa zamieňa na ja napr. bjaly - biely, kvjatki - kvietky. Pre goralské nárečia sú typické aj viaceré tvaroslovné zvláštnosti, napr. lok. pl., mask., fem. i neutr. na - ak: o synak - o synoch, na vozak - na vozoch, na vodak - na vodách, v mjastak - v mestách alebo pl. mask. na ovje typu ojcovje - otcovia, synovje - synovia, ale ľudže - ľudia, brača - bratia.
Slovná zásoba sa odlišuje od ostatných slovenských nárečí iba v ojedinelých prípadoch. Vyskytujú sa tu však aj slová charakteristické pre poľštinu, napr.: ladna - pekná, droga - cesta, scur - poľ. sczur - tchor, kapeľus - poľ. kapelusz - klobúk a iné.
V Suchej Hore sa ďalej na rozdiel od Hladovky často používa koncovka em, alebo jem. Výrazné rozdiely medzi nárečiami obcí Hladovka a Suchá Hora súvisia s nerovnomerným osídľovaním obcí, blízkosťou slovensko-poľskej hranice, zložením obyvateľstva (v Suchej Hore žije viac obyvateľov poľskej národnosti), i rôznej jazykovej situácie, do ktorej sa obidve obce dostali počas pripojenia obcí k Poľsku.
Niektoré príklady rozdielnej výslovnosti v nárečiach Hladovky a Suchej Hory.:
Hladovka | Suchá Hora | slovenský výraz |
pec | pjec | pec |
dže idžes | kajdžes | kde ideš |
pude | pudem | pôjdem |
pes | pjes | pes |
bede | bedem | budem |
robim | robjem | robím |
Tieto a podobné rozdiely však nemajú vplyv napr. na obsah piesní, ktorý je v oboch nárečiach zhodný a obyvatelia si ho prispôsobujú vlastným nárečovým zvyklostiam. I v tejto publikácii preto nájdeme zápis textov v takej podobe, v akej bola pieseň podaná, často podľa toho, či interpretom piesne bol v čase zápisu obyvateľ Hladovky alebo Suchej Hory.
Nárečie patrí medzi vzácne kultúrne hodnoty slovenského národa. Je v ňom zachovaná značná časť z toho, čo bolo charakteristické pre istý stupeň nášho jazyka i celej spoločnosti.
Snažil som sa na to pamätať, no vzhľadom na tlačiarenské možnosti, ale aj na to, komu je táto publikácia určená, je transkripcia značne zjednodušená, ale tak, aby sa neporušili rytmické zvláštnosti jednotlivých veršov.
Hoci sú obyvatelia Hladovky a Suchej Hory hrdí na svoj pôvod, ľudovú kultúru a nárečie, ich národné povedomie je silne slovenské, čo počas svojej existencie dokázali už neraz. Napriek určitým nárečovým rozdielom je ľudová kultúra obyvateľov Hladovky a Suchej Hory totožná, a preto sú piesne zostavené v jednej spoločnej publikácii.
Text je prevzatý z publikácie Pamjyntaj goraľu - Goralské piesne z Hladovky a Suchej Hory.
Ženský kroj: Vyšívaná biela dierkovaná košeľa, gorset (lajblík) (predtým kašmírový, neskôr zamatový) vyšívaný farebnými nitkami, neskôr flitrami s motívom dževjyndžola - ľudovo nazývaného tiež pastiersky chlieb, kocyk labek - plesnivca alpského a pod., podľa fantázie tej, ktorá ho vyšívala. Vpredu bol zašnurovaný farebnou stuhou, ukončenou mašľou. Sukňa - kašmírová - tzv. gibetová - farebná, pod ktorú sa obliekajú 2-4 biele spodničky, odspodu tiež vyšívané. Na nohách krpce. U mladých žien sú farby svetlé, pestré, u starších skôr tmavé. Mladucha mala kroj tiež vyšívaný, no gorset i sukne mali podkladovú farbu bielu. Na krku väčšinou červené gorale, ktoré však pre svoju vysokú cenu boli často nahradzované imitáciou. V zime sa nosil ešte kožuštek - serdak. Mladé dieveatá nosili dlhé vlasy zapletené do dvoch vrkočov s úzkymi stuhami (bielymi, alebo červenými). Vydaté ženy mali vlasy spletené do vrkočov a zapletené do cuby. Na hlave nosili, hlavne staršie ženy, šatky šafolki - vlnené šatky, neskôr šatky s ružami (kvetovaným vzorom), alebo tzv. tureckým vzorom. Niekedy sa nosili i metrofki, pravdepodobne preto, že ich obsah bol 1m štvorcový. Najčastejšie boli žlté alebo slabo hnedé. Staršie ženy nosievali odžyvacke - vlnenú štvorcovú prikrývku zloženú do trojuholníka, ktorá slúžila ako vrchný kabát, ako ochrana pred tuhou zimou, väčšinou v tmavých farbách.
Mužský kroj: sukňaki - súkenné nohavice s našitými čiernymi šnúrami popri bočných švoch, vyšívanými křešivami - pestrou výšivkou srdcovitého tvaru okolo rázporkov siahajúcou až do polovice stehien. Prevládali sýte farby, najmä červená a čierna. Biela košeľa, neskôr vyšívaná, husto vybíjaný (asi 12-15 cm široký) opasok, serdak z ovčej kože, zafarbený do hneda, pod krkom uviazaný farebnou šnúrkou s brmbolcami na koncoch ladených do červena alebo zelena, bez rukávov. Sviatočný býval vyšívaný. Na nohách cenckované - vybíjané kožené krpce so šnurovaním - omotanými remencami nad členkami. Na hlave kaňak - čierny klobúk s okrúhlym dienkom a širokou rovnou strechou, so stuhou s mušličkami, s puhacem - páperím z morky a orlím (alebo jastrabím) perom a niekedy aj veľkou mušľou. Perá nosili len mládenci. Pero sňali mládencovi počas svadby - pri snímaní vienka - party. Toto pero sa potom ušlo niektorému z jeho mladších a ešte slobodných kamarátov. Mušľa ostávala. Predtým sa nosili klobúky s užšou strieškou a upleteným v trojmo korbáčikom uviazaným okolo klobúčika. Konce korbáčika - kistecki viseli z klobúčika. Typickým doplnkom bola šykyrka - (čupaska) - valaška. Dávnejšie sa v pracovný deň nosili kroje, ktoré neboli tak bohato zdobené. Krajšia výzdoba bola určená pre tých bohatších a hlavne na sviatok a nedeľu.
V pracovný deň nosili niekedy obyvatelia oblečenie iba z plátna. Tento plátený odev si vyrábali sami. Z tenkého plátna si robili väčšinou košele a spodnice, z hrubšieho - pacešnego plátna nohavice. Tie nosili muži hlavne v lete. Na zimu si šili súkenné kapce, cusky - čo bol vlastne dlhší asi trištvrťový kabát ušitý z tmavého - čierneho, ale i bieleho súkna. Bohatší a mládenci ho mávali často aj vyšívaný.
(Literatúra: A. Kavuljak: Historický miestopis Oravy, M. Jurči: Pamjyntaj goraľu)
Copyright © 2024 Obec Hladovka Rights Reserved.