Goralské nárečie Hladovky a Suchej Hory a transkripcia.

Práca nemá charakter vedeckého výskumu, nekladie si za cieľ skúmať goralské nárečie v obciach, alebo urobiť jeho presný zápis tak, aby vo svojej podobe vyhovoval transkripcii používanej v odbornej literatúre. Bol by som rád, keby zápis vyhovoval a bol zrozumiteľný predovšetkým laickej verejnosti.

Obec Hladovka leží v Oravskej kotline, na severných svahoch Skorušiny v nadmorskej výške 756 m. Jej chotár susedí s chotármi Suchej Hory, Vitanovej a s hranicou Poľskej ľudovej republiky.

Obec Suchá Hora leží na severných svahoch Skorušinského pohoria na kraji Oravskej kotliny. Stred obce je položený v nadmorskej výške 785 m., susedí s Hladovkou a leží na hranici s Poľskou ľudovou republikou.

Hladovka a Suchá Hora patria medzi 24 obcí (11 na slovenskom a 13 na poľskom území), tvoriacich Goralskú nárečovú oblasť západnej a severnej časti hornej Oravy. Zatiaľ čo nárečie Suchej Hory odolávalo slovenským vplyvom, nárečie Hladovky im podľahlo v značnej miere, čím sa zároveň vyčlenilo zo skupiny oravských goralských nárečí a zaraďujeme ho k prechodným slovensko-poľským nárečiam.

Goralské nárečia sa pomerne výrazne odlišujú od ostatných slovenských nárečí. Najväčšie odchýlky sú v oblasti hláskoslovia, najmä vokalizmu. Menšie rozdiely sú už v tvarosloví, tvorení slov, slovnej zásobe a syntaxi.

V systéme hlások goralských nárečí Hladovky a Suchej Hory sa vyskytujú viaceré hlásky, ktoré nie sú v slovenských nárečiach. Je to napr. hláska o v otvorených i zatvorených slabikách. (Anton Habovštiak používa na označenie hlásku ů, čo však vzhľadom na jeho podobu v českom jazyku nevystihuje úplne pravý význam v nárečiach Hladovky a Suchej Hory (vůz, sůľ, atď.).

Hlásku o, ktorú v celej publikácii používam vyslovujeme ako hlásku medzi u a o - viac u: voz -voz, koň - kôň, gora - hora, žrodlo - žriedlo atď. V goralských nárečiach sa vyslovuje aj hláskay v slovách, ako napr. ryba, mys, mlyn, pytač. Hláska y sa často používa aj namiesto iných hlások, a to za ie, (e) a i, napr. poľyfka - polievka, bicysko - bičisko. Dalo by sa povedať, že výslovnosť hlásky y sa približuje k Ruskému jery. Ešte lepšie by sme charakterizovali jeho výslovnosť tak, že by sme hlásku v slove, za ktorým je y napísané, vyslovili ako samostatnú hlásku (b ako b, nie ako be, s ako s, nie ako es, c ako c, nie ce atď.) a y by sme nevyslovili - napríklad slovo byl = b-l, sycy = s-c-, dysc = d-sc.

Hláska i sa vyslovuje mäkko a preto sa v niektorej literatúre používa zápis s mäkčeňom na hláske pred i (napríklad ľišče - lístie, ňic -nič). V publikácií sa zápis s mäkčeňom niekedy nepoužíva: na doliňe - na doline, nik ňevjy - nik nevie. Veľmi často hláska i nahrádza aj hlásku y: kolki - kolky, volki - volky, a pod.

Z konsonantizmu goralských nárečí treba uviesť hlásku ř, ktorá sa vyslovuje podľa znelosti, či neznelosti predchádzajúcej spoluhlásky ako rž, alebo rš napr. kršak - ker, gržač - hriať, gržip- hríb, grživa - hriva, smentyrš - cintorín. Miesto ď, ť sa požívajú dž, č napr. džedžina - dedina, džeči - deti, grač - hrať, robič - robiť atď. Ani vo výslovnosti s, z a š, ž niet výraznejších rozdielov, no vyskytujú sa však v iných postaveniach ako v slovenčine, napr. šače - siatie, šedľak - sedliak , žimny - zimný a pod. Dvojhláska ie sa zamieňa na ja napr. bjaly - biely, kvjatki - kvietky. Pre goralské nárečia sú typické aj viaceré tvaroslovné zvláštnosti, napr. lok. pl., mask., fem. i neutr. na - ak: o synak - o synoch, na vozak - na vozoch, na vodak - na vodách, v mjastak - v mestách alebo pl. mask. na ovje typu ojcovje - otcovia, synovje - synovia, ale ľudže - ľudia, brača - bratia.

Slovná zásoba sa odlišuje od ostatných slovenských nárečí iba v ojedinelých prípadoch. Vyskytujú sa tu však aj slová charakteristické pre poľštinu, napr.: ladna - pekná, droga - cesta, scur - poľ. sczur - tchor, kapeľus - poľ. kapelusz - klobúk a iné.

V Suchej Hore sa ďalej na rozdiel od Hladovky často používa koncovka em, alebo jem. Výrazné rozdiely medzi nárečiami obcí Hladovka a Suchá Hora súvisia s nerovnomerným osídľovaním obcí, blízkosťou slovensko-poľskej hranice, zložením obyvateľstva (v Suchej Hore žije viac obyvateľov poľskej národnosti), i rôznej jazykovej situácie, do ktorej sa obidve obce dostali počas pripojenia obcí k Poľsku.

Niektoré príklady rozdielnej výslovnosti v nárečiach Hladovky a Suchej Hory.:

Tieto a podobné rozdiely však nemajú vplyv napr. na obsah piesní, ktorý je v oboch nárečiach zhodný a obyvatelia si ho prispôsobujú vlastným nárečovým zvyklostiam. I v tejto publikácii preto nájdeme zápis textov v takej podobe, v akej bola pieseň podaná, často podľa toho, či interpretom piesne bol v čase zápisu obyvateľ Hladovky alebo Suchej Hory.

Nárečie patrí medzi vzácne kultúrne hodnoty slovenského národa. Je v ňom zachovaná značná časť z toho, čo bolo charakteristické pre istý stupeň nášho jazyka i celej spoločnosti.

Snažil som sa na to pamätať, no vzhľadom na tlačiarenské možnosti, ale aj na to, komu je táto publikácia určená, je transkripcia značne zjednodušená, ale tak, aby sa neporušili rytmické zvláštnosti jednotlivých veršov.

Hoci sú obyvatelia Hladovky a Suchej Hory hrdí na svoj pôvod, ľudovú kultúru a nárečie, ich národné povedomie je silne slovenské, čo počas svojej existencie dokázali už neraz. Napriek určitým nárečovým rozdielom je ľudová kultúra obyvateľov Hladovky a Suchej Hory totožná, a preto sú piesne zostavené v jednej spoločnej publikácii.

Text je prevzatý z publikácie Pamjyntaj goraľu - Goralské piesne z Hladovky a Suchej Hory.

Ženský kroj: Vyšívaná biela dierkovaná košeľa, gorset (lajblík) (predtým kašmírový, neskôr zamatový) vyšívaný farebnými nitkami, neskôr flitrami s motívom dževjyndžola - ľudovo nazývaného tiež pastiersky chlieb, kocyk labek - plesnivca alpského a pod., podľa fantázie tej, ktorá ho vyšívala. Vpredu bol zašnurovaný farebnou stuhou, ukončenou mašľou. Sukňa - kašmírová - tzv. gibetová - farebná, pod ktorú sa obliekajú 2-4 biele spodničky, odspodu tiež vyšívané. Na nohách krpce. U mladých žien sú farby svetlé, pestré, u starších skôr tmavé. Mladucha mala kroj tiež vyšívaný, no gorset i sukne mali podkladovú farbu bielu. Na krku väčšinou červené gorale, ktoré však pre svoju vysokú cenu boli často nahradzované imitáciou. V zime sa nosil ešte kožuštek - serdak. Mladé dieveatá nosili dlhé vlasy zapletené do dvoch vrkočov s úzkymi stuhami (bielymi, alebo červenými). Vydaté ženy mali vlasy spletené do vrkočov a zapletené do cuby. Na hlave nosili, hlavne staršie ženy, šatky šafolki - vlnené šatky, neskôr šatky s ružami (kvetovaným vzorom), alebo tzv. tureckým vzorom. Niekedy sa nosili i metrofki, pravdepodobne preto, že ich obsah bol 1m štvorcový. Najčastejšie boli žlté alebo slabo hnedé. Staršie ženy nosievali odžyvacke - vlnenú štvorcovú prikrývku zloženú do trojuholníka, ktorá slúžila ako vrchný kabát, ako ochrana pred tuhou zimou, väčšinou v tmavých farbách.

Mužský kroj: sukňaki - súkenné nohavice s našitými čiernymi šnúrami popri bočných švoch, vyšívanými křešivami - pestrou výšivkou srdcovitého tvaru okolo rázporkov siahajúcou až do polovice stehien. Prevládali sýte farby, najmä červená a čierna. Biela košeľa, neskôr vyšívaná, husto vybíjaný (asi 12-15 cm široký) opasok, serdak z ovčej kože, zafarbený do hneda, pod krkom uviazaný farebnou šnúrkou s brmbolcami na koncoch ladených do červena alebo zelena, bez rukávov. Sviatočný býval vyšívaný. Na nohách cenckované - vybíjané kožené krpce so šnurovaním - omotanými remencami nad členkami. Na hlave kaňak - čierny klobúk s okrúhlym dienkom a širokou rovnou strechou, so stuhou s mušličkami, s puhacem - páperím z morky a orlím (alebo jastrabím) perom a niekedy aj veľkou mušľou. Perá nosili len mládenci. Pero sňali mládencovi počas svadby - pri snímaní vienka - party. Toto pero sa potom ušlo niektorému z jeho mladších a ešte slobodných kamarátov. Mušľa ostávala. Predtým sa nosili klobúky s užšou strieškou a upleteným v trojmo korbáčikom uviazaným okolo klobúčika. Konce korbáčika - kistecki viseli z klobúčika. Typickým doplnkom bola šykyrka - (čupaska) - valaška. Dávnejšie sa v pracovný deň nosili kroje, ktoré neboli tak bohato zdobené. Krajšia výzdoba bola určená pre tých bohatších a hlavne na sviatok a nedeľu.
V pracovný deň nosili niekedy obyvatelia oblečenie iba z plátna. Tento plátený odev si vyrábali sami. Z tenkého plátna si robili väčšinou košele a spodnice, z hrubšieho - pacešnego plátna nohavice. Tie nosili muži hlavne v lete. Na zimu si šili súkenné kapce, cusky - čo bol vlastne dlhší asi trištvrťový kabát ušitý z tmavého - čierneho, ale i bieleho súkna. Bohatší a mládenci ho mávali často aj vyšívaný.

(Literatúra: A. Kavuljak: Historický miestopis Oravy, M. Jurči: Pamjyntaj goraľu)